Moving on

2. května 2017 v 20:33 | Nami |  Oznamy
Ahoj, viem, že som sľúbila, že keď mi skončia príjmačky budem viac aktívna. Viem to a verte mi, že budem. Len...len nie tu. Áno...presúvam sa. Ale len ja, Nami, Yuki má toho v škole dosť a na blog jednoducho nemá čas. Ale neplánujem tento blog vymazť, mám naňho dobré spomienky, ale od začiatku roka som pridala len 11 článkov a to je sakra málo... Chcem začať znovu. Spraviť blog, kde nebudú len poviedky, ale aj niečo odo mňa. Čo ma baví, čo sú moje záľuby, proste niečo, kde sa môžem vykecať. Takže...toto je asi zbohom...huh...
Takže...majte sa!
Odkaz na nový blog tu-------> https://akumayoso.wixsite.com/shyspersonsstuff (ak chcete vidieť príspevky, stlačte hore v menu iknonku: blog)
Pre tých, čo sú na mobile ---------> https://akumayoso.wixsite.com/shyspersonsstuff/blog
 

Po prehre...

2. dubna 2017 v 15:14 | Nami |  Yaoi, shonen-ai
Okay, malo tý výjsť v pondelok pobede, ale došlo mi, že Betareaderka robí v pondelok príjmačky (modlite sa, nech ju príjmu), takže by to znamenalo, že to sem dám až v utorok, a ako sa poznám, tak na to zabudnem... a jedno s druhým...takže tu to máte. Je to poviedka na môj obľúbený pár z Haikyuu IwaOi...hádam sa vám bue poviedka páčiť...je trochu pochmúrnejšia...ale len trochu... (je to krátke...napísala som to včera o pol jednej...)
Sedel som na posteli a prezrel si správy, či mi náhodou neodpísal.
Nič.
Od včerajšej prehry mi neodpísal na žiadnu moju správu a ani nezdvihol telefonát. Vzdychol som si, dal som si mikinu a pomaly šiel k nemu. Zastal som pred jeho domom, zaklopal a dvere sa po chvíli otvorili. Stála v nich jeho mama a prezrela si ma prekvapeným pohľadom.
,,Hajime-kun?"
,,Dobrý večer, je Oikawa doma?"
,,Je," prikývla, ale na tvári sa jej zračili obavy. ,,Ale od včera nevychádza z izby. Bojím sa o neho, ale nenechá si dohovoriť, akurát som ti šla volať,"
,,Pôjdem za ním," povedal som a ona sa mi poďakovala. V dome bol aj jeho otec a jeho staršia sestra, obaja sedeli v obývačke, no okrem obyčajného pozdravu som im nevenoval pozornosť.
Zastal som pred jeho izbou a zaklopal na dvere. Spoza dverí sa ozvalo tiché zamručanie, ktoré znamenalo: Choď preč.
,,Oika- Tooru," oslovil som ho menom. ,,pusť ma dnu." dvere sa potvorili a ja som si všimol len časť Oikawovej tváre.
,,Choď preč, Iwa-chan, vyzerám hrozne."
,,To vyzeráš aj inokedy, a teraz ma pusť." potlačil som dvere a pozrel som sa na Oikawu. Mal pravdu, vyzeral hrozne. Mal tmavé kruhy pod očami, večne upravené vlasy mal strapaté a na tvári mal zaschnuté slzy.
S povzdychom som mu podal ruku a on sa vďaka mojej pomoci postavil na nohy. Uhýbal pohľadom a díval sa kdesi do neznáma.
Rukami som mu pomaly prešiel po ramenách a pritiahol si ho bližšie, aby som ho mohol objať. Ruky mi položil na chrbát a ja som počul, ako sa ticho rozvzlykal.
,,Tooru," oslovil som ho a on sa na mňa pozrel. Jemne som ho pobozkal na čelo a on opäť skryl hlavu do mojej hrude. ,,včera…si hral lepšie, než kedykoľvek predtým," povedal som úprimne a zobral si ho na ruky, aby som sa s ním mohol posadiť na posteľ.
,,Aj ty, Iwa…Hajime…" povedal ticho.
,,Tvoja posledná nahrávka smerovala ku mne, toho si vážim, ale prepáč…že som ju nezasmečoval správne,"
,,To nebola tvoja chyba!" oboril sa na mňa nahnevaným hlasom. ,,Je to moja chyba! Daj mi to za vinu! Povedz, že som ti mal nahrať lepšie! Že tá nahrávka bola príliš nízko! Povedz…že som za to mohol ja."
,,Prečo by som to hovoril, Tooru?"
,,Pretože…pretože si na mňa stále naštvaný. Stále po mne kričíš, vravíš mi, aby som na tréningu neflákal s nahrávkami a nahrával ti poriadne! Stále… tak prečo nie včera? Prečo nie teraz?" rukou som mu zašiel do vlasov a privinul si ho bližšie.
,,Mal som dosť problémov so sebou, keď som sa obviňoval. Mal si trénovať viac, mal si viac zlepšiť svoje podania, smeče, mal si si zvyknúť aj na to, keď Oikawa pokazí nahrávku. Ale tá posledná nahrávka nebola zlá, bola skvelá."
,,Aj tvoj smeč bol skvelý…" povedal ticho a ja som sa zasmial.
,,Prosím neobviňuj sa,"
,,Ani ty seba." povedal a pozrel sa mi do očí. Utrel som mu slzy a on sa pokúsil o úsmev.
,,Vyzeráš naozaj hrozne," ľahol som si s ním a pozrel sa mu do tváre. ,,Milujem ťa, Tooru."
,,To vravíš vždy," zasmial sa a primkol sa ku mne. ,,Aj ja teba,"
,,Ale ty mi na to aj tak vždy odpovieš,"

Aktivita

29. března 2017 v 19:07 | Nami |  Keci
ĽUDIA! ONI MA ZOBRALI! ONI MA ZOBRALI! SOM PRIJATÁ! OH MY FU*KING GOD!
Tu máte výsledky testov, ak by ste náhoodu neverili. A to znamené, že budem viac aktívna! Teda, posnažím sa, samozrejme. A ako ste an tom vy? Mali ste príjmačky, maturity alebo skúškové alebo hocičo iné? A ako vám to šlo?
 


... (lepší názov nemám)

4. března 2017 v 2:12 | Nami |  Keci
Hey, hey, hey... No, dlho sme sa nevideli, že? Chodí sem vôbec niekto? Asi nie, že? Ale to je jedno, aj tak to sem napíšem, keďže má 29.3. čakajú príjmačkách, asi viete, čo to znamená. Učenie. Hlavne na matiku, z ktorej som tak blbá, až to bolí mňa, mojich rodičov a moje okolie.
Mám pocit, že má asi porazí. Chcem sa dostať na tú školu, ale najradšej by som šla bez prijímačiek, maximálne zo sloviny, ktorá mi ide.
Mám ísť na bilingválne gymnázium, a moja matikárka si asi mysli, že je to celé o matike, pretože jej slová, vždy keď idem k tabuli alebo niekto kto chce ísť tiež na bilingválne gymanzium a niečo nevie, sú: Čo chceš robiť na gymnáziu!?
Učiť sa jazyk, ktorý je predom stanovený.
A potom, keď skončím strednú, nechcem robiť nič, čo sa týka matiky, chcem byť buď chirurg (dosť ťažké, jedna chyba a mám na krku žalobu), patológ (aj keď spravím rez hlbšie, tej mŕtvole aj jej blízkym to bude asi jedno) alebo scenárista (viem, veľmi podobné povolania). Iste, všetko je to on predstava a budem sa smiať keď si poviem, že chcem byť vedec (týmto pozdravujem My layers of fear s ktorou som sa bavila o tom, že nechcem byť vedec).

Ale späť k mojej neaktivite. Minulý týždeň som bola na lyžiarskom (viem lyžovať, yay!),a tento týždeň som mala prazdniny, ale aby ste nepovedali, že som hnilá, tak som od soboty poobede do utorka večer dopisovala poviedku do súťaže a od stredy som vo Zvolene u babičky. A okrem tabletu tu nič nemám (este mobil, ale tam nemám dosť dát). Plus, moje jediné rozptýlenie sú cosplay videá, kedy nemyslím na to, že mám robiť prijímačky a učiť sa ešte aj do školy, keďže budúci týždeň píšeme hneď v pondelok dva testy. Jeden z angliny (toto bude jednotka, to som si istá) a druhý z techniky, z ktorej nemám váčšinu poznámok a ani raz som sa nepozrela do zošita, vau, som v pi...
Ďalší test ma čaká v stredu, pretože naša matikárka nedá pokoj a ja sa mám ešte aj učiť na prijímačky len preto, aby som sa jej konečne zbavila... Vraví, že ma má rada, ale nespráva sa tak... No čo, ja ju rada nemám, kto by ju mal rád, je to krava...
Okay, keďže som furt odbočovala od témy a poriadne asi neviete, prečo som tak dlho nepridala článok, tak to zhrniem: Učila som sa na prijímačky, mala som lyžiarsky (vtedy som bola vôbec rada, že žijem a nemala som pri sebe nič, čím by som mohla pridávať články), dopisovala som poviedku do súťaže, som vo Zvolene a nemám pri sebe Pc a budúci týždeň, až do konca marca sa idem učiť na prijímačky, yay... BurningGingerBreadGirl alebo Betareaderka ma musí doučovat, inak tu matiku nezvládnem
Fajn, ja už idem spať, mala by som zajtra vstať v nejakom rozumnom čase, nie ako predvčerom o jednej... Bye!

Problémy 3 (2. časť)

30. ledna 2017 v 19:33 | Nami |  Poviedky
Druhá časť.. ono je to hrozne blbé, keďže napíšem tri pohľady postáv a mám každý pohľad na jedenej strane, potom je prvá šasť dlhá a tá druhá časť je horzn ekrátka (350 slov)
Well, vďaka blog.cz, si fakt milý
Betareaderka: Renča K. (http://reblackk.tumblr.com/)

*Sakyu*
Už som toho mala plné zuby. Chcela som, aby sme sa udobrili, nie aby sme sa hádali. Bola som tak podráždená, že som musela zvýšiť hlas, až som si takmer vykričala hlasivky, keďže som nemala vo zvyku kričať.
,,Dúfam, že za tie dva pokašľané dni čo tu budeme sa budete k sebe správať slušne, tolerantne a budete sa správať ako dospelí!" otočila som sa na päte a išla som ku dverám, keď som počula, ako sa otvorili dvere, v ktorých stáli Yami a Zen, ktoré očividne počuli to, ako sa rozkrikujem na tých dvoch hlupákov.
,,Sú to hlupáci, nemohla som konať inak." vysvetlila som to a obe trochu v šoku prikývli. Zobrala som Yami tašku a opýtala sa Jora, kde môžem dať tašky. Joru odpovedal len napoly vnímavo, ale našťastie som mu rozumela: Na druhé poschodie.
Zaniesla som tašku do izby pri schodoch, ktorá patrila Yami a Zen. Poobzerala som si izbu a jemne som sa usmiala. Predtým, než sa táto budova začala používať ako "chata", považovali sme to za náš domov, kde sme sa mohli vždy vrátiť, no to sa doteraz nezmenilo.
Každý sem väčšinou chodil, keď nemal kam ísť alebo si potreboval na pár dní odpočinúť od nevšedných (ale aj všedných)dní alebo mal jednoducho dosť ľudskej spoločnosti, ale kto by nemal.
Pred pár rokmi sme boli ako rodina, ktorá drží pri sebe stoj, čo stoj. Ale potom… sa to začalo pomaly rúcať. Začalo to pri Kanabem, ktorý sa zamiešal medzi nebezpečných ľudí, aby som ho stadiaľ dostala… šla som za ním.
A ostatní nás považovali za zradcov, ale mýlili sa. Nenávidela som sa za to, ale Kanabe mohol umrieť, nechcela som ho opustiť, nemohla som.
Rodina sa neopúšťa. Ale miesto toho, aby som ich požiadala o pomoc, som šla za ním, čím ma považovali za zradkyňu, čo nemôžem poprieť a ani by som sa o to nepokúšala, pretože sme im s Kanabem ublížili.
Kanabe možno viac, ako ja, ale vinu na tom nesieme obaja rovnako veľkú, a že je tej viny poriadne veľa.
Po tele mi prechádzala triaška a ja som sa premáhala, aby som sa nerozplakala.

Problémy 3 (1.časť)

30. ledna 2017 v 19:31 | Nami |  Poviedky
Keďže je blog.cz tupý a limit je 4000 znakov, tak budem musieť rozdeľovať. Geh, mne s ato nechce rozdeľovať! No, čo... aspoň dačo pridám
Betareaderka: Renča K. (http://reblackk.tumblr.com/)

*Ango*
Ráno ma zobudil hučiaci budík a ja som sa rýchlo posadil.
,,Sprostý budík…" zobral som mobil, kde mi svietil čas 7:00, sobota ráno... sedem hodín... o desiatej máme byť tam...
Vyletel som z postele a rýchlo sa začal chystať. Mal som pocit, že mi všetko trvá omnoho dlhšie a nevedel som nič nájsť. Možno by si niekto povedal, že do desiatej mám čas, ale ja to mám na chatu dve a pol hodiny. Takže kým sa nachystám a pobalím. Keďže som bol po nočnej, nemal som na to energiu.
Pobalil som si veci do ruksaku a obliekol sa. Keďže bola zima, musel som nájsť svoju bundu, ktorú som hodil niekde na spodok šatníka. A keď som ju konečne našiel a chystal si ju obliecť, keďže bol už najvyšší čas ísť, zasekol sa mi zips.
,,Povoľ! Povoľ!" rozkrikoval som sa na zips a keby ma niekto v tej chvíli videl, pomyslel by si, že už mi načisto preskočilo, čo podľa dvoch doktorov naozaj stalo.
Keď ten zips konečne povolil, zobral som ruksak, mobil s kľúčmi od auta a bežal na parkovisko. Nasadol som do auto, strčil som kľúče do zapaľovania a naštartoval, čo sa mi podarilo až na štvrtý pokus. Sprostá zima…
Zazvonil mi telefón a ja som ho zdvihol.
,,Áno? Tu je umrznutý Ango, ktorý pravdepodobne umrie na podchladenie, keďže má staré auto, ktorému takmer nefunguje kúrenie." povedal som a hlas na druhej sa zasmial. Ten prekrásny hlas…
,,Ango! Vravím ti, že máš predať tú starú rachotinu a kúpiť si nové auto, ktoré bude mať normálne kúrenie," povedala Yami a ja som sa uškrnul. ,,Len… som sa chcela uistiť, či prídeš…" povedala neisto.
,,Samozrejme, že prídem. Bude fajn, ako to len povedať," zamyslel som sa. ,,oživiť vzťahy." našiel som to správne slovo.
,,Hej, máš pravdu, bude to fajn... nie... bude to skvelé!" povedala a ja som prikývol a hneď som sa ospravedlnil s tým, že musím dávať pozor na cestu, preto som zložil, ale srdce mi neprestávalo splašene biť.
*Yoso*
Vošiel som do chaty a počul som krik, načo som si povzdychol. Dúfal som totiž, že ma privítajú s nejakým milým pozdravom a nie, že prvé, čo budem počuť, bude krik.
Šiel som do obývačky a rozoznával som, že tí dvaja, ktorí sa hádajú, sú Joru a Kanabe a vôbec ma to neprekvapilo. Z kuchyne šiel Hiru a prekvapene sa na mňa pozrel, rovnako ako ja na neho. Predsa len v jednej ruke držal valček a v druhej kladivo na rezne.
,,Ah, ahoj Yoso. Ak sa pýtaš, prečo to držím, nesiem to Sakyu-san, ktorá povedala, že s nimi spraví poriadky."
,,Okej, rozumiem." povedal som a nakukol som do obývačky, kde Joru držal Kanabeho za košeľu a nadával mu, zatiaľ čo sa Kanabe uškŕňal.
Hiru podal Sakyu obidve "zbrane" so slovami: ,,Spolieham na teba." a Sakyu k nim prišla bližšie, aby jej boli čo najbližšie. Napriahla sa a obidvaja dostali po hlavách, načo sa obaja zvalili na zem a držali sa čo najpevnejšie za hlavy.
,,To bolí! To sakra bolí!" kričali obaja a ja som sa veľmi nahlas a škodoradostne zasmial, vďaka čomu si ma obaja všimli.
,,Yoso…" povedal Joru a postavil sa. ,,Moja hlava." chytil sa za ňu ešte pevnejšie a hodil nenávistný pohľad na Sakyu, ktorá položila valček aj kladivo na rezne na sklenený stôl.
,,Zaslúžili ste si to, obaja." povedal trochu nesmelo Hiru, ktorý očividne nechcel, aby to Jora tak veľmi bolelo, predsa len, Hiru bol ten dobrý z dvojice.
,,To on si-" začali obaja, ale Sakyu ich nenechala dopovedať, pretože sa znovu napriahla a obaja radšej uskočili ďalej od nej.
Povzdychla si. ,,Ste ako malé deti!" zakričala a všetci sme zostali v miernom šoku. Sakyu nikdy nekričí, všetko vyrieši pokojným hlasom a sem-tam použije najbližšiu vec vedľa seba ako zbraň. ,,Na túto chatu sme prišli z jediného dôvodu. Aby sme sa to uzmierili! Aby sme sa v pokoji porozprávali! Aby sme opäť upevnili staré vzťahy, ktoré boli predtým tak krásne a nevinné, že nám ich mohol závidieť každý! Tak prečo, vy dvaja blbci, sa o nič nesnažíte!"

Kam dál