My little secret 2

8. dubna 2015 v 21:37 | Nami |  My little secret

My little secret 2





Otvorila som oči a pozrela som sa na hodiny. Bolo dvanásť hodín v noci a ostatné dievčatá tuho spali, vďaka tomu, že som im do ich pohárov s vodou dala uspávacie prášky. Postavila som sa a prišla som k skrini, z tadiaľ som následne vytiahla látkovú čiernu kombinézu. Obliekla som si ju, okolo pásu som si nasadila opasok a cez hlavu som si nasadila kuklu a, pomocou okna, som vyšla z izby. Na streche ma už čakala známa tvár, Yoruichi.
,,Tak si konečne tu." povedala miesto pozdravu a ja som sa mierne uklonila. Ju som ako jedinú uznávala ako šéfku a predsa len, bola to manželka Uraharu.
,,Musela som čakať, kým prášky nezačnú účinkovať." vysvetlila som moje oneskorenie.
,,To je v pohode. Počuj Nami, musíš si dávať dobrý pozor. Ten Hitsugaya, je z bohatej rodiny, takže vražda musí prebehnúť čo najrýchlejšie a najlepšie by bolo bez svedkov. Dodrž to, nie ako minule."
,,No tak, Yoruichi-sama," potupne som sklonila hlavu. ,,nevyhadzujte mi to na oči."
,,Veď dobre, dobre. Ale keby dačo, je tu Soi Fong, tak sa na ňu obráť." Soi Fong bola adoptívna dcéra Yoruichi, ktorá bola rovnako stará ako ja.
,,Hai." povedala som potichu a začala som skákať po strechách, aby som sa dostala, k chalanom. Mala som pred sebou asi dvadsať metrovú "priepasť" medzi jednou a druhou strechou. Ľahko som ju preskočila vďaka génom, ktoré mi implantoval Urahara.
Prišla som k oknu, ktoré bolo na noc zamrežované, -rovnako- ako ostatné. Prepchala som sa cez mreže a nohami, ktoré som mala obalené v látke, som pristála na zemi.
,,137. 137. 137." v duchu som si neustále opakovala číslo izby. Keď som stála pred ňou, musela som nájsť najbližšie okno. Keď som ho našla a chystala som sa skočiť, počula som hlasy:
,,Um, myslíte si, že Azajaka na Hajasa, príde aj sem?" uškrnula som sa, Azajaka na Hajasa je moja prezývka.
,,Asi áno , tak to tu všetko zabezpečíme pôjdeme ohlásiť riaditeľovi že-" nestihol dopovedať lebo som k nim hodila dymovú bombu a tá vybuchla.
,,To je-" začala žena.
,,Azajaka na Hajasa." dokončil muž a ja som im podrezala hrdlá. Mám tu prácu, takže mi ju nebudú nejaký ľudia kaziť. Vrátila som zakrvavený nôž do puzdra a pretiahla som sa pomedzi mreže na oknách. Preskákala som cez pár striech a prišla som k oknu, ktoré patrilo izbe 137. Keďže bolo otvorené, v pohode som vošla. V miestnosti spali 4 ľudia. Dopadalo na nich mesačné svetlo, takže som im videla do tváre.
Bol tam jeden s ryšavými vlasmi, ďalší s modrými, s čiernymi a nakoniec, ten koho som hľadala, s bielymi. Uškrnula som sa a z puzdra, som vytiahla nôž. Povzdychla som si, toto je ľahké.
Už-už keď som mu išla podrezať hrdlo, z chodby som započula kroky. Vyskočila som na okno, vyšla som na rímsu, ktorá sa nachádzala von a skryla som sa za stenu. Do izby vošli učitelia.
Všetci sa zobudili a jeden učiteľ povedal:
,,Poďte za nami."
Ja som rýchlo bežala do svojej izby. Presne vtedy, keď som si dala dole kombinézu, dala ju do skrine a ľahla si do postele, sa otvorili dvere.
Vystrašená učiteľka stála vo dverách a hovorila: ,,Vstávajte, okamžite."
Dievčatá otvorili oči a ja tiež. Postavili sme a išli sme do veľkej siene.
,,Ticho!" zakričala malá učiteľka, aby sme držali pysky. Ja som vedela prečo sme tu, idú hovoriť o tom, ako som zabila dvoch učiteľov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shandris Shandris | Web | 22. dubna 2015 v 22:23 | Reagovat

ou problemik sa vyskytol :D som velmi zvedava ci nakoniec Toushira zabije :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama