My little secret 7

15. dubna 2015 v 20:28 | Nami |  My little secret

My little secret 7


Položila som tanier na veľkú linku a dajaká kuchárka, zobrala tanier. Povzdychla som si a vedľa mňa sa objavila Soi Fong.
,,Hm, Nelliel im určite o tebe povedala." zamyslela sa Soi Fong.
,,Heh, to je fakt. Prečo by si to nechávala pre seba." uchechtla som sa a vyšla som z jedálne.
,,Musíš byť opatrná."
,,Ja viem." zamávala som nad tým rukou. Keď ma už nebude baviť sa s nimi naťahovať, proste ich zabijem.
,,Počuj," otočila som sa na Soi. ,,Mala by sa s tím Toushirom, trochu zoznámiť. Aby to nebolo tak nápadné."
,,Aha, takže ak budú chcieť niekoho podozrievať, budú podozrievať tých, ktorých s ním mali najmenší vzťah a nikdy sa nezačleňovali do spoločnosti."
Prikývla.
,,Okej, môjmu šarmu nikto neodolá." nahodila som ten najsladší úsmev, aký som dokázala.
,,Presne. Ale nezabudni, máš sa s ním blížiť nie-"
,,zblížiť, viem. To je prvé pravidlo zabijaka." povzdychla som si. Toto mi Urahara vtĺkal do hlavy dosť dlhú dobu. Obidve sme vošli do tej istej učebne.
Sadli sme si do lavice a ešte chvíľu, sme sa rozprávali, dokiaľ neprišiel učiteľ. S nezáujmom som ho počúvala a po pri tom sa dívala an Toushira, ktorý sedel o dve lavice o do mňa a rozprával sa s Ichigom.
Zazrela som naňho a učiteľ, menom Gin Ichimaru, začal niečo písať na tabuľu. Unudene som si otvorila zošit a vyzula som si tie blbé balerínky.
Zahľadela som sa von oknom a povzdychla som si. Prší, ako v ten deň…
,,Mami, oci!" moje oči sa naplnili slzami a spustila sa obrovský dážď.
,,Nenechávajte ma tu." kľakla som si k nim a rukami, ktoré boli celé od krvi, som zobrala maminu ruku. ,,Prosím." šepkala som.
,,Akirama, vnímaš?" vytrhol ma zo spomínania Ichimaru.
,,Nie." odvetila som a celá triedy prepukla v rehot.
,,Ako si to predstavuješ!?" kričal na mňa stále so zatvorenými očami, ktoré ma svojím spôsobom desili.
,,No jednoducho, hádam vám nebudem hovoriť, že som sa zamyslela a celá tá vaša hodina ma hrozne zaujíma. No priznajme si to, koho táto hodina nebaví, nech zdvihne ruku." zdvihla som ruku, následne Soi Fong, ten Grimmjow, potom Rukia, Ichigo, Orihime, Nelliel, Ulquiorra a v neposlednej rade, Toushiro. Usmiala som sa a myslela som si, že ma učiteľ roztrhá na márne kúsky.
,,Pôjdeš okamžite do riaditeľne!"
,,Tak fajn, ak si to tak veľmi želáte." trieda zase vybuchla v rehot. Postavila som sa a ladným krokom, som prešla okolo učiteľa, ktorý so mnou poslal Toushira, aby sa uistila, že k nemu naozaj pôjdem.
Vyšli sme z triedy a Toushiro si dal ruky za hlavu.
,,To bolo dobré. Myslel som si, že si len dáka namyslená panička." uchechtol sa a ja som sa trpko zasmiala.
,,Ja, a panička?" smiala som sa ďalej.
,,A nie si, teda, dostanú sa sem len boháči, tak som si myslel." poškrabal sa na zátylku.
,,Nesúď knihu podľa obalu." povedala som a on sa na mňa zvláštne pozrel.
,,Čo je? Niečo sa ti na mne nezdá?" pozdvihla som obočie a on sa usmial.
,,Nie, nie len ty si, iná. Nie ako tie ostatné, čo som poznal."
,,Ako napríklad?" vyzvedal som.
,,Hinamori Momo. To bolo najväčšie sklamanie, ktoré sa v mojom živote objavilo." zastrčil si ruky do vreciek a odvrátil hlavu. ,,Len ma využila." chvíľu som ho ľutovala. Mužské srdce, aj keď sa to nezdá, je veľmi krehké.
,,To je mi ľúto." túto vetu som nevyslovila, ani nepamätám.
,,Hm, nemusí ti to byť ľúto, už je to za mnou." zastal a ja som si všimla, že stojí pred dverami s nápisom: RIADITEĽŇA
,,Mala by si ísť." povedal a ja som sklopila hlavu.
,,Mne sa tam ísť nechce." vzdychla som si.
,,Vieš čo," pozrela som naňho. ,,Nechoď tam. Nikto sa to nemusí dozvedieť." prekvapene som zamrkala.
,,To fakt?"
,,Hej, fakt. Potom to s Ginom, vybavím." mávol naňho rukou a ja som sa uškrnula.
,,Och, dobrý kamaráti, že si hovoríte menom."
,,Nie, len moja sestra Rangiku si ho vzala. Nie je to nič moc, mať už teraz švagra, ale zvykol som si." pokrčil plecami.
,,Aha, ja by som teraz nechcela mať švagra." hovorila som, kým sme sa premiestňovali na strechu.
,,A čo ty, akých máš rodičov?" oprela sa tak, aby videl na mňa. Sklopila som zrak.
,,Mojich rodičov zabili, keď som bola malá."
,,Aj mne. Bolí to, ale tá rana sa pomaly hojí." priložil si ruku ku srdcu a ja som si vzdychla.
,,To máš šťastie, pochybujem že sa tá moja zahojí."
,,Hm, máš kamarátov?"
,,Len Soi Fong, a s tou, som v kontakte len veľmi málo." ani som nevedela, prečo mu to všetko hovorím.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shandris Shandris | Web | 23. dubna 2015 v 10:46 | Reagovat

hmm..toto nedopadne dobre, musim vediet ci ho zabije alebo nie, Nami to asi nebude mat az tak pod kontrolou akoby chcela, alebo?:D

2 Lucy-chan Lucy-chan | Web | 27. dubna 2015 v 20:15 | Reagovat

citim vo vzduchu silnu vonu lasky :-D :-D sa mi paci tento pribeh, velmi :-D hlavne nasu hlavnu zabijacku :-D

3 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 1. května 2015 v 9:55 | Reagovat

[2]: Nami: Och, tak to dakujem Lucy-chan :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama