Květen 2015

My little secret 12

26. května 2015 v 19:20 | Nami |  My little secret
My little secret 12
Toto bude ešte trochu spomínacia kapitola, ale tieto sú skôr z toho pohľadu, ako (som) sa spoznala so Soi Fong.

,,Nami!" z bolestných myšlienok, ma vytrhla Soi Fong. Otočila som sa na ňu.
,,Čo ti je? Kričím po tebe ako blbá, a ty, nič." povedala a ja som sklopila hlavu.
,,Z-zajtra je výročie smrti." zaťala som ruku v päsť.
,,Aha, tak to povedz hneď." chytila ma za plece. Zložila som hlavu do dlaní.
,,Som blbá, kôli mne zomreli. V ten deň, som mala zomrieť ja, nie oni."
,,Už som ti hovorila, že ty, za to nemôžeš."
Plávala som v ľadovom bazéne, nemysliac pri tom na to, že sa mi ľadová voda zabodáva do kože, prechádza cez mäso a zastavuje sa v kostiach. Zastala som pri brehu, dívajúc sa na Urahara a Yoruichi.
,,Dobre, daj si to ešte päťkrát a potom príď do vnútra." spolu s Yoruichi vošiel do budovy. Začala som plávať najrýchlejšie, ako som vedela. Už som to plávala piatykrát, no plávala som ďalej. Plávala som asi ďalšiu hodinu, bez toho, aby som si odpočinula. Už som nevládala ani nadýchnuť. Na pár sekúnd som stratila vedomie, ale aj tá krátka chvíľa stačila na to, aby ma ľadová náruč vody, stiahla. Zatvorila som oči.
,,Idem za vami," pomyslela som si. Po chvíľke, som zacítila niekoho ruky, ako sa mi obtočili okolo pásu. Potom som zacítila vzduch a prudko som sa nadýchla. Otvorila som oči a dívala som sa na čiernovlásku s čiernymi očami. Bola to Soi Fong.
,,Prečo si ma zachránila?!" zakričala som na ňu, keď sa mi podarilo popadnúť dych.
,,Skôr by som sa mala pýtať ja, prečo si sa chcela zabiť!?" zakričala na mňa.
,,Pretože, to ja, som mala zomrieť!"
,,A to akože prečo?!"
,,Kôli mne, umierajú ľudia. Všetci, na ktorých mi záležalo, sú mŕtvy. Ja si nezaslúžim žiť!" postavila som sa.
,,Za to, že niekto zomrel, nemusíš chcieť zomrieť aj ty!" postavila sa oproti mne.
,,Ja som mala zomrieť už pred šiestimi rokmi! Teraz mám dvanásť, a ešte stále žijem! Nemala by som žiť!" oči sa mi naplnili slzami.
,,Nami, upokoj sa. Nemôžeš za to, že ich niekto zabil." položila mi ruky na plecia.
,,Nehovor mi, že za to nemôžem. Keby tam neprišli, žili by. Nezomreli by, to ja."
,,Ale ty žiješ, mala by si si užívať života."
,,Načo si ho užívať, keď mi v srdci zostala len jedna veľká, krvácajúca rana." odstrčila som ju od seba. Kráčala som po lese, ktorý patril ku škole a zastala som až pri malom potoku. Sadla som si na zem a dívala som sa do vody.
,,Mala som len zabiť Toushira, ale on mi prirástol k srdcu. Zblížila som sa s ním." pomyslela som si,chytila som sa za srdce a z oka sa mi spustila slza. Zotrela som si ju. ,,Yuki, Soko. Znovu som sa zamilovala." vzhliadla som k nebu.
,,Yosi!" začula som za sebou hlas. Otočila som sa a zotrela som si slzy. Stáli tam Toushiro, Ichigo, Grimmjow a Renji. ,,Poď sem!" zavolal na mňa a ja som sa usmiala.
,,Už idem!" pribehla som k nim, nevšímajúc si Grimmjowov vraždiaci pohľad.
,,Čo ti je? Si dáka vysmiata." podotkol Grimmjow.
,,Mám už celkom dobrú náladu, ďakujem za opýtanie." zostal prekvapený.
,,Mno," začal Ichigo. ,,Mali by sme už ísť, tak či onak, za chvíľu začne hodina." všetci sme prikývli a vydali sme ku škole.
,,Um, Yosi," otočila som sa na Toushira. ,,Ja len, že či by si išla na ples, so mnou?" spýtal sa a ja som s úsmevom -ktorý bol asi po prvýkrát, na tejto misii, od srdca- prikývla na súhlas.
,,Húf, už som si myslel že ťa pozval niekto iný."
,,Nie, nie. Ešte sa nikto neodvážil." zasmiala som sa.

Gomen

25. května 2015 v 19:18 | Yuki
Aaah, Gomen!! Viem, že som dosť neaktívna, lenže ja všetky poviedky píšem ručne na papier a tak prepisovanie do počítača trochu trvá. Ale sľubujem, že sa polepším. Zatiaľ buďte trpezlivý a vychutnajte si poviedky od múzy kopanej Nami! Mrkající

Chceš byť SB?

22. května 2015 v 16:35 | Nami a Yuki |  Cheš byť SB?
Keďže, sme tu mali už aj pár žiadostí o SB, rozhodli sme sa spraviť takúto rubriku. Stačí vypísať len tieto veci:
1. Vaša prezývka
2. Váš blog
3. Čo chcete na diplom (ak ho chcete)

To je všetko...

Vyber si svoju cestu (part 2)

22. května 2015 v 16:28 | Nami |  Vyber si svoju cestu
Vyber si svoju cestu 2
Príchod a odchod (part 2)
Ja sa hlboko ospravedlňujem, že to tak trvalo, ale... ale, proste som príliš lenivá a ešte sme toho mali v škole dosť, poznáte. Ešte som mala zákaz, používať počítač. Huh, ale už je dobre.Fajn za menšie komplikácie sa ospravedlňujem ešte raz a dúfam, že sa vám bude kapitola páčiť.
,,Uáááááááááá!" s krikom sme dopadli na tvrdú zem.
,,Auč." pošúchala som si udreté miesta a poobzerala som sa. To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych. Predo mnou nestála Vika s hnedými vlasmi a zelenými očami. Nie, teraz tam stálo dievča s blond vlasmi a modrými očami. Otočila som sa na Rena. Teraz mal modré vlasy a oči. Všetci vyzerali tak, ako som ich nakreslila. Zalapala som po dychu a sadla som si na starý peň.
,,Hej! Čo sa to stalo?! Nika vysvetľuj!" Vika na mňa ukázala prstom a ja som odvrátila hlavu. Zahľadela som sa do páru ľadovo-modrých očí.
,,Katka!" vykríkla som a objala som ju.
,,Nika!" zovrela ma vo svojom náručí.
,,Č-čo sa to stalo? Len tak si sedím pred počítačom, píšem si s kamarátkou a zrazu som začala padať." začala mi rozprávať a ja som sa pozrela na svojich spolužiakov, ktorí na mňa nenávistne hľadeli, teda až na jednu osobu. Na Emu. So svojim červenými očami vyzerala strašidelne a upokojujúco zároveň. Jeden červený prameň jej spadol do očí, ktorý bol jediný, pretože ostatné vlasy mala biele. Prišla k mne a objala ma okolo ramien.
,,Nika za to nemôže." zastala si ma. ,,Nevedela, že nás to vtiahne dovnútra." vďačne som sa na ňu usmiala.
,,Fajn, ale čo teraz." ozvala sa Laura. ,,Teda, ako sa dostaneme naspäť?"
,,Nemám ani potuchy." zavrtela som hlavou.
,,Mno, teraz, keď sme v tom anime, čo sa tak premenovať." ozvala sa so smiechom Katka, no všetci sme ju zobrali až príliš vážne.
,,Oukej, ja som Nami." povedala som.
,,Shiori." povedala Ema.
,,Ameku." povedal Reno.
,,Sora." povedala Vika.
,,Kitsune." ozvala sa po prvý krát Kika.
,,Namida." povedala Laura.
,,A ja budem Yuki." povedala Katka.
,,Fajn, ide sa hľadať niečo, kde budeme môcť prespať." povedal Reno, no teraz už Ameku.
,,To je fakt a všimli ste si, že máme zbrane?" podotkla Kitsune.
,,Hej. Ale mňa už nič neprekvapí." povedala som a prešla som po rukoväti katany.
,,Mno, poďme." zavelila Sora.
,,Jasné." prikývli sme. Kráčali sme hustým lesom, kráčajúc po mäkkej rozmočenej hline. Asi po hodine chôdzi, ťažkým terénom, sme zastali na malej čistinke. Na rozdiel od ostatnej krajiny, tu bolo pekne. Zelená tráva (pre 6.B a tých, ktorý veci radi chápu veci dvoj zmyselne, je to tá tráva, po ktorej sa chodí), zopár stromov a malá riečka. Sadla som si na zem a vedľa mňa, sa zvalila Sora.
,,Mimochodom," začala Namida. ,,Kde je Renča, Aďa, Adam a Jano? Žeby zostali v "našom" svete?"
,,Namyslím si." povedala som. ,,Mňa to vtiahlo ako poslednú, takže je možné, že ich to tiež vtiahlo, no premiestnilo ich to na inú časť tohto sveta." uvažovala som.
,,To je fakt." povedala Shiori. ,,Sú tu, len ich to premiestnilo inde." zjednodušene zopakovala moje slová.
,,Uhm." Sora pokývala hlavou a na kolená si položila svoju vzduchovku. Začala si ju prehliadať a potom si vzdychla ,,Ľudia, musíme sa z tadiaľto dostať čo najskôr."
,,To je fakt," ľahla som si na trávu. ,,Musíme z tadiaľto vypadnúť." zavrela som oči.

Smrť 1

22. května 2015 v 16:18 | Nami |  Smrť
Smrť (1. kapitola Pád)
Tákže,toto vzniklo z mojej priveľmi pesimistickej nálady, čiže sa nedivte

Voľne som padala z desiateho poschodia. Ruky mi viseli pozdĺž tela a nohy taktiež. Bolo to… príjemné. Ten príjemný pocit, vďaka ktorému viem, že budem v poriadku, že ma už nikdy nič nebude trápiť, že si po mňa príde… smrť.
Vydýchla som. Možno posledný krát. Iste, predsa len, do dopadu mi zostávalo len pár metrov.
Sedem metrov.
Šesť metrov.
Telom mi prejde zvláštna triaška.
Päť metrov.
Štyri metre.
Tri metre.
Zavriem oči.
Dva metre.
Zadržím dych a… nič? Žiadna úľava? Žiadna menšia bolesť a potom oslobodenie? Tak čo potom?
Otvorím oči a nadýchnem sa. Pozriem sa nad seba a uvidím pár čiernych očí.
Je to… on!
,,Ty blbá! Čo si si myslela, že robíš?! He?!" kričal po mne. Kiba…
Sklopila som hlavu a on ma položil na zem.
,,Ja… som už nechcela žiť, preto som skočila, ale ty si mi to pokazil." už som bola vytočená.
,,Ja som ťa zachránil, tak mi ďakuj!"
,,To nespravím," otočila som sa mu chrbtom. ,,A keď sa budem chcieť najbližšie zabiť, nechytaj ma, prosím." odkráčala som preč.
Vošla som do prázdneho bytu a hodila som sa na gauč. Mohla by som sa zabiť aj pomocou noža, ale… určite je za dverami a ak by som sa o niečo pokúsila, vtrhne dovnútra. Vždy keď som sa snažila zabiť, bol tam, kde ja, Vždy na mňa dával pozor.
Odišla som do kuchyne a sadla som si na stoličku. Sklopila som tvár do dlaní. Vyšla som na balkón a sadla som si na zábradlie. Nohami som pohupovala sem a tam. Skĺzla som sa o niečo nižšie.
A nižšie.
A nižšie.
A nižšie.
Do bytu niekto vtrhol. Určite to bol Kiba.
Skĺzla som sa ešte o niečo nižšie, ale Kiba ma zachytil. Pevne ma držal okolo pásu. Hlava mi voľne visela a oči sa mi naplnili slzami.
,,Nechaj ma zomrieť, prosím. Iba tak, splatím dlh. O nič viac ťa neprosím, len ma nechaj zomrieť." šepkala som. Otočil si ma k sebe čelom a objal ma. Začala som plakať, čo viac mi zostávalo, keď ma nenechá zomrieť?
,,O-oni ma nechali žiť, a z-zomreli, tak prečo n-nie ja?!" žmolila som mu tričku a on ma položil na stoličku.
,,Nami, tým, že sa zabiješ, im dlh nesplatíš." potriasol so mnou. ,,Yuki, Soko a tvoji rodičia chceli, aby si žila a nie, by si sa zabila." prísne sa na mňa pozrel.
,,Ako to vieš?" nedôverčivo som si ho premerala. Pohladil ma po vlasoch a usmial sa.
,,Keby si ty, niekomu darovala život, chcela by si, aby sa zabil?" spýtal sa ma a ja som odvrátila hlavu.
,,No, asi, nie." povedala som napokon.
,,Preto viem, že by si to nepriali, akým sa nedáš dokopy, budeš dočasne bývať u nás." povedal a aj som prekvapene zaklipkala očami.
,,To nie, ešte ti narobí starosti, už sa nepokúsim o samovraždu, sľubujem."
,,Tvojím sľubom som už veril viac krát, a ako to dopadlo?" pozrela sa na mňa prísne a ja som sklopila hlavu.
,,Zle?" skúsila som.
,,Aké zle?! Katastrofálne!" zakričal a ja som odvrátila hlavu.
,,Poď už." chytil mi obe ruky a postavil ma.

My little secret 11

22. května 2015 v 16:03 | Nami |  My little secret
My little secret 11
Toto bude len taká spomínacia kapitola, plná nostalgických a nádherných spomienok (dúfam že čítate tú iróniu). Takže pardon, táto kapitola nebude nič moc :-( , ale dúfam, že sa vám bude aspoň trochu páčiť.
V jedálni som sedela s Rukiou a Orihime, ktorá stále niečo rozprávala Povzdychla som si a pozrela som sa von oknom.
Oproti mne sa vyrútili asi traja ľudia, od hlavu až po päty, zahalený v čiernej uniforme a jediné, čo im bolo vidieť, boli oči. Útočili na mňa zo všetkých smerov ale ja som sa im ľahko vyhla. Jedného som udrela do brucha a s ďalšími dvomi, som sa pasovala dlhšie. Z puzdra, som vybrala dýku a porezala som jednému tvár. Na moje nešťastie, sa som mu len prerezala kuklu. A až vtedy, som si všimla, že to nie je on, ale ona. Mala červené oči a havranie vlasy. Zavrčala na mňa a rozbehla sa oproti mne. Ľahko som jej útoky odrážala. Za mnou, sa objavil ďalší a skoro ma porezal. Aj u tohto, som chcela zistiť, či je chalan alebo baba. Aj jemu/jej som prerezala kuklu a zistila som, že je to on.
,,Yosi, počula si, čo som hovorila?" spýtala sa ma Orihime.
,,Um, čo? Prepáč, zamyslela som sa." nervózne som sa usmiala.
,,No nič, poďme už do izby." povedala Rukia a obidve sme prikývli.
,,Sakra." povedal chalan a pozrel sa na dievča.
,,Je fakt dobrá." povedalo dievča.
,,Vďaka." povedala som a dievča sa na mňa usmialo.
,,Som Yuki Shitori." podala mi ruku a ja som ju jemne stisla.
,,A ja som Soko Kiru." tiež mi podal ruku.
,,Ste dobrý, ako jediný, ste vydržali stáť na nohách." povedala som, keď sme vyšli z tréningovej miestnosti a Yuki sa zasmiala.
,,Ale poviem ti, bolia ma z toho nohy." prešla si rukami po stehnách a Soko sa zasmial.
,,Niečo ti poviem, Nami," otočila som sa naňho. ,,Si celkom v poho, na to, že si zabijak." zazubila som sa.
,,Vďaka, ak to bol kompliment."
,,Ja dievčatám hovorím len komplimenty." Yuki naňho zazrela.
,,No jasné, len komplimenty! Ale mne sa nezdalo, žeby veta: ,,Vyzeráš, ako by ťa práve vyvracal medveď," bol kompliment!" zasmiala som sa. Títo ľudia, ktorých som spoznala pred desiatimi minútami, mi začínali byť bližší a bližší.
,,Už ťa niekto pozval, aby si s ním išla na ples, Yosi?" ani som nevedela, ako som sa dostala do izby.
,,Nie, ešte nie. A teba?" spýtala som sa Orihime.
,,Mno, Grimmjow." povedala a sklopila červenú tvár.
,,A ty Rukia?" spýtala som sa čiernovlásky.
,,Ichigo." povedala s nadšením.
,,Aha." pokývala som hlavou.
,,Yosi, čo ťa trápi?" spýtala sa ma Rukia.
,,Nič, nič. Len, som sa zle vyspala." lož som sypala z rukáva jedna radosť, ale mama vždy hovorila, lož má krátke nohy. Nikdy sa to nestalo, viem klamať dokonale, myslím si to, aj keď Soko hovoril, že moje klamstvá, dokáže hneď rozpoznať.
,,Klameš hrozne. Ak, chceš byť vrah, musíš sa naučiť klamať." vzdychol si Soko.
,,No tak ako sorry, že nesypem jednu lož za druhov, tak, ako ty! Mňa učia len to, ako vraždiť." otočila som sa mu chrbtom.
,,Um, ja sa pôjdem prejsť." povedala som a postavila som sa. Vo dverách som sa zrazila s Nelliel a miesto toho, aby som ju milučko pozdravila alebo ju tým svojím rozkošným úsmevom zaryla až pod čiernu zem, tak som ju len pozdravila.
Nevšímala som si okolný svet. Nevšimla som si, dokonca, ani to na mňa kričí Soi Fong.
,,Nami, čakaj!" kričala za mnou, ale ja som si ju nevšímala a znovu som sa začala utápať v spomienkach.
,,Yuki, Soko!" zakričala som a Yuki strelili rovno do srdca. Z úst jej vytiekol pramienok krvi a spadla na zem. Soka ma pevne objal a guľka ho trafila rovno do chrbta. Vykašľal krv a usmial sa na mňa.
,,Milujem ťa." tie slová mu vykĺzli z úst, akoby to bola samozrejmosť.
,,A-aj ja t-teba, t-tak tu ostaň." šepkala som medzi slzami, ktoré mi tiekli z očí. Kôli mne. Kôli mne obidvaja zomreli, zabila som tých, ktorých by som sa ani neopovážila dotknúť.
Yuki. Sestra, ktorú som v živote nemala. Soko. Najskôr brat, teraz moja láska, ktorú už nikdy nebudem mať, už nikdy. Slzy a vzlyky, nasledované bolestným výkrikom, ktorý sa rozliehal do bolestivého ticha…

Objednaj si poviedku

19. května 2015 v 20:53 | Nami a Yuki |  Poviedky na prianie
Tak sme sa s Yuki rozhodli dať sem aj niečo takéto. Píšeme na tieto anime: SAO, FMA (aj Brotherhood), Naruto (aj Shippuden), Soul Eater, Bleach, Tokyo Ghoul, Mekakucity Actors, Mirai Nikki, Shingeki no Kyojin, Fairy Tail, Durarara (prvá séria) a Akame ga Kill. Píšeme na vštky žánre, takže môžete požiadať aj o Yaoi (Shounen-ai), Yuri (Shojo-ai) alebo Hentai (obyčajné páry) a môžete si tam dať aj iné postay (napr. seba), ale potrebujeme váš obrázok, tak nám v komentároch pošlite link, kde by sme ho našli. A ešte napíšte, či chcete aj na pokračovanie, alebo jednorázovku. To je všetko.

My little secret 10

19. května 2015 v 19:58 | Nami |  My little secret
My little secret 10 Ok, tu je ďalšia kapitola. ,,Yosi!" zakričal na mňa Toushiro. Zdvihla som hlavu a všimla som si že s Grimmjowom, Orihime, Rukiou a Ichigom stoja vedľa seba. ,,Poď sem!" Prišla som k nim a Grimmjow na mňa zazrel. Úspešne som ho odignorovala a zastrčila som si ruky do vreciek. ,,Čo sa robí?" spýtala som sa. ,,Asi o dva a pól mesiaca je ples, pôjdeš?" ,,Ja moc nie som na takéto veci." poškrabala som sa za hlavou. ,,No ták! Poď! Musíš!" začali ma prehovárať Orihime s Rukiou. ,,Mno," pozrela som sa na Toushira a Grimmjowa. ,,Pôjdem." obidve zvýskli šťastím a v tej chvíli, zazvonilo. ,,Fajn, choďte sa prezliecť." zavelil učiteľ. Keď som okolo neho prechádzala, zastavil ma. ,,Počuj Yosi. Príď dnes o štvrtej." mykla som plecami. ,,Fajn." prišla som do šatne a privítal ma nenávistný pohľad, patriaci Nelliel. ,,Och, ahoj, Nelliel." pozdravila som ju milým tónom. ,,Ja ti na to neskočím." ,,A na čo?" nechápavo som sa na ňu pozrela. Zavrčala na mňa a ďalej sa mi nevenovala. Prezliekla som sa a odišla som do triedy. A ako som zistila, mám geografiu, s učiteľom Ichimarom! Aké to mám šťastie. Vošla som do triedy a všimla som si, že sa Toushiro rozpráva s Ichimarom. Keď som vošla, ani jeden, mi nevenoval pozornosť. Sadla som si do lavice a pozrela som sa na nich, ako sa rozprávajú. Po celkom dlhom rozprávaní, si Gin vzdychol, zazrel na mňa- keď si ma konečne všimol- a vyšiel z triedy. ,,Fajn," ozval sa Toushiro, ktorý sa pri mne zjavil. ,,Nejdeš k riaditeľovi, no po druhý krát, ti nebudem zachraňovať zadok." povedal a ja som sa zasmiala. ,,Veď dobre, dobre," zamávala som nad tým rukou a ďalej, som tomu nevenovala pozornosť. Pozrela som sa na mobil aby som zistila, koľko je hodín. Okrem toho, že som zistila koľko je hodín, zistila som, koľkáteho je. Bolo 12.9. Pre väčšinu, úplne obyčajný deň, tak- trochu aj pre mňa až na to, že zajtra je výročie smrti- Crrrrrrrrrn! Triedou sa ozval zvuk zvončeka. Odložila som mobil a znudene som si oprela hlavu o ruku. Do triedy vošiel Ichimaru a všetci sme sa postavili. Prikázal nám, nech si sadneme. Unudene som sa dívala von oknom a rozmýšľala som. ,,Akirama!" zase Ichimaru. ,,Áno, pán učiteľ." nasadila som anjelsky úsmev. ,,Povedz mi, čo vieš o Amerike." ,,Iste pán učiteľ (možno by som sem dala aj niečo o nej, ale moje poznatky z geografie, sú na bode mrazu -_- a nechce sa mi kopírovať z tety Wikipédie -_-)." začala som rozprávať všetko, čo som vedela. Povedala som dokonca aj nepodstatnosti, ktoré asi nevedel ani učiteľ. ,,Dobre, Yosi," ,,Och, tak už som pre neho Yosi a nie Akirama!" naštvane som si pomyslela. ,,Dám ti jednotku." povedal a zapísal mi to do klasáku a potom mi to zapísal do žiackej.

Život alchymistiek 2.

18. května 2015 v 16:16 | Nami |  Život alchymistiek

Život alchymistiek 2


Zobudila som sa a pozrela som sa na hodiny.
10:57
,,Pohoda. To som sa celkom skoro zobudila." povedala som si a posadila som sa. Dnes som oslavovala svoje pätnáste narodeniny, asi každý by sa tešil, no ja nie. Nemala som rada narodeniny, načo sa oslavuje to, že si čím ďalej tým bližšie k smrti. Prišla som ku skrini a vytiahla som z tadiaľ tmavo-hnedé kraťasi s opaskom, kde som mala zavesené dýky, biele tričko, na ktoré som si zavesila svoju tyč od mamy, ktorá bola zabalená v obväzoch, kryštálový náhrdelník, tmavo-hnedé čižmy, svoje ľadovo-modré rukavice a snehovo-biely plášť.
Nachystaná som vyšla na ulicu a prišla som na najrušnejšiu časť. Sadla som si rovno do stredu. Čakala som. Viete na koho? Čakala som, či ma niekto príde vyzvať.
Čakala som celkom dlho, dokiaľ sa neobjavil chlapec s blond vlasmi, zviazanými v cope, asi hnedými očami a červeným plášťom.
,,Hm." odfrkla som si keď predo mnou stál.
,,Prepáč, krpec, s deťmi sa nebijem." zasmiala som sa a jemu začalo od hnevu mykať obočím.
,,Nie som malý!"
,,Ale si!" vzdychla som si. ,,Prečo si tu, zápasím len s tými, ktorý mi za to stoja. Prepáč, ale ty, mi za to nestojíš." zvesila som ramená a všimla som s niekoho, v brnení ako kráča k nám.
,,Si alchymista?!" spýtala som sa ho a on zostal stáť. ,,Ty mi stojíš za boj, teda ak si alchymista!"
,,Čo? Nechce s tebou bojovať, braček?" nervózne sa spýtal a on si vzdychol.
,,Nechce."
,,Prečo to nevyriešime rozumne. Proste sa jej spýtame." snažil sa ho ukľudniť.
,,Hahahahaha! So mnou nie je rozumná reč! Takže ty chce bojovať s drakom, he? Máš guráž, chlapček."
,,Nie som chlapček! Som štátny alchymista!"
,,Fajn, takže to bude boj Armáda vs. Drak. Zaujímavé." z opasku som si odpevnila dýky a zovrela som ich v rukách. ,,Fajn, poď."
,,Hm, s týmto chceš so mnou bojovať, veľa šťastia." uchechtol sa a ja som po ňom hodila dýku. Tá narazila do zeme a zem zamrzla. Vystrašene sa na ňu pozrel.
,,Veľa rozprávaš, bojuj!" rozbehla som sa oproti nemu a chcela som mu dýku zaryť do jednej ruky. Dýka sa nezaryla ho jeho ruky. Odskočila som a zasmiala som sa.
,,Chápem Preto ťa volajú kovový alchymista. Dobre teda, bude to kov proti kovu." nechápavo sa na mňa pozrel a ja som sa rozbehla. Vytiahla som druhú dýku a zaryla som mu to do druhej ruky, o ktorej som vedela, že je z mäsa a kostí. Keď som sa je dotkla, časť mu zamrzla.
,,Sakra." pevne si ju zovrel.
,,Si pomalý!" odskočil o do mňa a hodila som po ňom obidve dýky. Tak-tak sa im stihol vyhnúť a potom k sebe dal ruky. Vedela som čo chce spraviť.
,,Nedám ti toľko času, ak si pomalý!" kopla som ho do nohy a myslela som, že mi odpadne noha.
Začala som nadávať. Hodila som mu po tej nohe dýku, tá mu prešla po oblečení a ja som si všimla, že má miesto nohy automail.
,,Hm, fajn." chytila som obidve dýky a pevne som ich zovrela. ,,Teraz zistíš, prečo ma volajú drak." okolo mňa začali poletovať malé vločky snehu. ,,Dvaja draci!" zakričala som a hodila som dýky, ktoré sa premenili na malých drakov. Vystrašene odskočil ale, jeden drak sa mu zahryzol do kovovej ruky.
,,Pusť, pusť! Hlúpa jašterica!" drak mu ešte pevnejšie zovrel ruku. Tá začala mrznúť. Vytreštil oči a snažil sa dostať z jeho zovretia.
,,Ed!" zakričal naňho ten v brnení. ,,Povedz tomu drakovi, nech ho pustí!" kričal na mňa.
,,Hm, aj tak to není zábava." už-už keď som chcela jeho ruku vyprostiť, z jeho ruky vystrelilo ostrie a to, prebodlo hlavu. Drak sa premenil len na kôpku snehu a na dýkou. Pokývala som rukou a znovu tam stál drak.

Život alchymistiek 1.

10. května 2015 v 13:54 | Nami |  Život alchymistiek

Život alchymistiek 1


Išli sme a išli. Bolela ma každá časť môjho tela moje krátke nohy ma spomaľovali. Mala som len osem. Na rozdiel od mojej sestry, tá mala desať, šliapalo sa jej o mnoho lepšie. Prišli sme do nejakého malého mestečka. Ubytovali sme sa v nejakom malom hostinci a ja som si išla obzrieť okolie. Prišla som k malému stánku, kde predávali rukavice.
,,Asi si jeden pár kúpim. Ešte tu všetko zmrazím." pomyslela som si a za pár mincí som si kúpila rukavice, pre seba a pre Yuki. Došla som tam, kde sme boli ubytované a vybehla som na poschodie, kde sme mali s Yuki izbu.
Otvorila som dvere a uvidela som, že Yuki sedí na parapete okna a číta si.
,,Um, Yuki," začala som.
,,Hm?!" ani sa na mňa nepozrela.
,,Ja som ti kúpila rukavice." povedala som a položila som jej snehovo-biele rukavice na jej koleno. S nezáujmom sa na nich pozrela a potom sa tým istým pohľadom, pozrela na mňa.
,,Hm, takže ty si tie rukavice kúpila preto, lebo nechceš aby sme niečo zmrazili." uchechtla sa. ,,Prečo by sme nemali mraziť všetko, čo nám príde pod ruku. Teraz sme alchimistky."
Udivene som sa na ňu pozrela. Teraz pôsobila tak, tak chladne, bezcitne, akoby sme boli nejaké vrahyne bez citu. Zalapala som po dychu a sadla som si čo najďalej od nej.
,,Čo sa to s tebou deje?" spýtala som sa jej a ona sa trpko zasmiala.
,,Nič, vôbec nič, nii-chan."
Nikdy, ani raz mi nepovedala nii-chan, vždy mi hovorila Nami, len Nami. Celá som sa striasla a prehodila som si deku cez ramená. Priznám sa, v ten deň som sa jej trochu bála, pretože sa stala chladnou, bezcitnou. Kto by sa takej nebál, keď viete, že vás môže zabiť bez toho, aby jej to bolo aspoň trochu ľúto.
Deň na to sme vyrazili a ja som si všimla, že na rukách má rukavice odo mňa. Trochu som sa potešila.
O pekných pár rokov sme prišli do malého mesta, menom Dragon Takai. Keď sme tam prišli, mala som trinásť a Yuki pätnásť. Keď sme tam prišli, zistili sme, že obyvateľov tam sužujú dvaja draci, teda mysleli si to. Ja a Yuki sme zistili, že to bola úbohá chiméra, žiaden drak. No keď sme ho zabili, začali nás oslavovať, čo ma potešilo. Na znak úcty nám obidvom dali dve dýky a začali nás volať, dvaja draci.