Smrť 1

22. května 2015 v 16:18 | Nami |  Smrť
Smrť (1. kapitola Pád)
Tákže,toto vzniklo z mojej priveľmi pesimistickej nálady, čiže sa nedivte

Voľne som padala z desiateho poschodia. Ruky mi viseli pozdĺž tela a nohy taktiež. Bolo to… príjemné. Ten príjemný pocit, vďaka ktorému viem, že budem v poriadku, že ma už nikdy nič nebude trápiť, že si po mňa príde… smrť.
Vydýchla som. Možno posledný krát. Iste, predsa len, do dopadu mi zostávalo len pár metrov.
Sedem metrov.
Šesť metrov.
Telom mi prejde zvláštna triaška.
Päť metrov.
Štyri metre.
Tri metre.
Zavriem oči.
Dva metre.
Zadržím dych a… nič? Žiadna úľava? Žiadna menšia bolesť a potom oslobodenie? Tak čo potom?
Otvorím oči a nadýchnem sa. Pozriem sa nad seba a uvidím pár čiernych očí.
Je to… on!
,,Ty blbá! Čo si si myslela, že robíš?! He?!" kričal po mne. Kiba…
Sklopila som hlavu a on ma položil na zem.
,,Ja… som už nechcela žiť, preto som skočila, ale ty si mi to pokazil." už som bola vytočená.
,,Ja som ťa zachránil, tak mi ďakuj!"
,,To nespravím," otočila som sa mu chrbtom. ,,A keď sa budem chcieť najbližšie zabiť, nechytaj ma, prosím." odkráčala som preč.
Vošla som do prázdneho bytu a hodila som sa na gauč. Mohla by som sa zabiť aj pomocou noža, ale… určite je za dverami a ak by som sa o niečo pokúsila, vtrhne dovnútra. Vždy keď som sa snažila zabiť, bol tam, kde ja, Vždy na mňa dával pozor.
Odišla som do kuchyne a sadla som si na stoličku. Sklopila som tvár do dlaní. Vyšla som na balkón a sadla som si na zábradlie. Nohami som pohupovala sem a tam. Skĺzla som sa o niečo nižšie.
A nižšie.
A nižšie.
A nižšie.
Do bytu niekto vtrhol. Určite to bol Kiba.
Skĺzla som sa ešte o niečo nižšie, ale Kiba ma zachytil. Pevne ma držal okolo pásu. Hlava mi voľne visela a oči sa mi naplnili slzami.
,,Nechaj ma zomrieť, prosím. Iba tak, splatím dlh. O nič viac ťa neprosím, len ma nechaj zomrieť." šepkala som. Otočil si ma k sebe čelom a objal ma. Začala som plakať, čo viac mi zostávalo, keď ma nenechá zomrieť?
,,O-oni ma nechali žiť, a z-zomreli, tak prečo n-nie ja?!" žmolila som mu tričku a on ma položil na stoličku.
,,Nami, tým, že sa zabiješ, im dlh nesplatíš." potriasol so mnou. ,,Yuki, Soko a tvoji rodičia chceli, aby si žila a nie, by si sa zabila." prísne sa na mňa pozrel.
,,Ako to vieš?" nedôverčivo som si ho premerala. Pohladil ma po vlasoch a usmial sa.
,,Keby si ty, niekomu darovala život, chcela by si, aby sa zabil?" spýtal sa ma a ja som odvrátila hlavu.
,,No, asi, nie." povedala som napokon.
,,Preto viem, že by si to nepriali, akým sa nedáš dokopy, budeš dočasne bývať u nás." povedal a aj som prekvapene zaklipkala očami.
,,To nie, ešte ti narobí starosti, už sa nepokúsim o samovraždu, sľubujem."
,,Tvojím sľubom som už veril viac krát, a ako to dopadlo?" pozrela sa na mňa prísne a ja som sklopila hlavu.
,,Zle?" skúsila som.
,,Aké zle?! Katastrofálne!" zakričal a ja som odvrátila hlavu.
,,Poď už." chytil mi obe ruky a postavil ma.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama