Červen 2015

Diplom pre YuKi

30. června 2015 v 7:09 | Nami a Yuki |  Cheš byť SB?
Som rada, že môžeme privítať naše nové SB-čko, YuKi. Má veľmi pekný blog, oplatí sa tam ísť
Blog: www.my-wolf-stories.blog.cz
A na diplom si priala Ciela

Oznam alias všelijaká aktivita

29. června 2015 v 23:49 | Nami a Yuki
Fajn, ako už názov napovedá, cez prázdniny to tu bude, heh, všelijaké. Každá z nás niečo má, čiže to tu bude biedne, ale nebojte! Každá z nás si (dúfajme) nájde nejaký ten voľný čas a pridá nejaké tie články. A z toho vyplýva, že aj obiehanie SB bude ozaj biedne a dúfam, že nás za toto neukameňujete Usmívající se

Diplom pre Sawako-chan za spriatelenie!

29. června 2015 v 18:54 | Yuki a Nami |  Cheš byť SB?
Tak tu máme nového člena, vlastne členku, SB! Má zaujímavý blog , s krásnymi príbehmi! Určite sa oplatí navštíviť ten rozkošný blog! ^_^
Blog: sawakokuronuma.blog.cz

Život alchymistiek 3

22. června 2015 v 19:15 | Nami |  Život alchymistiek
Život alchymistiek 3
Gomen, že to tak trvalo
,,Sakra." zamrmlal.
,,Hm, ak nechceš tento súboj dobojovať, nemal si ho začať. Preto," vzdychla som si. ,,Ho skončím rýchlo,"
,,Uvidíme, kto koho porazí." povedal a tleskol rukami. Vytvoril dlhú tyč, niečo ako kopija.
,,Ho, ho! To už vyzerá zaujímavejšie. Preto, si na teba nebudem brať rukavice." dala som si dole rukavice. ,,A ak, si si myslel, že dýky sú hrozné, uvidíš, že tyč je tisíckrát horšia." dala som si dole tyč, odbalila som ju a pevne ju stisla.
,,No poď." vyzval ma a ja som vyskočila vysoko do vzduchu. Roztočila som tyč a okolo mňa, začali poletovať vločky snehu.
,,Haha! Teš sa!" moje vlasy sa začali meniť na biele a oči som už mala určite ľadovo-modré.
,,Č-čo?" dostal zo seba, keď sa mi vytvorili biele dračie krídla.
,,Hlavne pre toto, ma volajú drak, štátny alchymista." povedala som hrozivo a vyrazila som oproti nemu. Sneh začal padať intenzívnejšie a na zemi sa vytvorila tenká vrstva snehu. Moja tyč sa zrazila s tou jeho a bolo počuť zaškrípanie. Vyskočila som do vzruchu a strhla som zo seba plášť. Aj na moje ruky, sa usadila tenučká vrstva snehu.
Z tyče vystrelil ľadový "blesk" a zrazila sa so zemou, kde vytvoril obrovské krištále ľadu. Jeden kryštál mu prešiel cez jeho automail a poškriabal ho.
,,A-ako to?!" zakričal a odskočil od toho.
,,Prekvapený?! Nedivím sa!" okolo mňa sa začala tvoriť víchrica. ,,Teraz sa dívaj." vystrela som ruku a obrovské ľadové "tornádo" vyrazilo oproti nemu. Nestihol uskočiť a odhodilo ho to asi desať metrov dozadu.
,,Braček!" ten v brnení za ním natiahol ruku, no nedostal sa ďalej, preto lebo som okolo spravila bariéru. Edward sa postavil a vyštartoval oproti mne.
Moje ruky začali pomaly, ale iste, zamŕzať.
,,Sakra, musím to ukončiť čo najskôr. Forma draka, mi nevydrží dlho," pomyslela som si a pristala som na zemi. Ešte stále bežal proti mne a ja som dala pred seba tyč.
,,Hm." uškrnula som sa a on prebehol kolo mňa. Zostala som v pomykove a obzrela som sa, s veľkým úškrnom na perách.
,,Ha! To ti teda nevyšlo!" vysmiala som ho.
,,Vážne?!" v rukách držal moje zlaté hodinky, s vločkou na prednej strane.
,,Bastard! Vráť to!" rozbehla som sa oproti nemu a vrazila som mu päsťou do tváre. Spadol na zem a ja som mu vytrhla hodinky z rúk.
,,Toto už neskúšaj! Rozumel si?!" okolo mňa sa začali tvoriť vločky snehu, otočila som sa, vločky zmizli a s nimi, aj ja.

Nočný prízrak 6.

21. června 2015 v 12:02 | Yuki |  Nočný prízrak

Nočný prízrak 6.

Tak je tu konečne nová časť. Užite si ju! ;-) Gomen, že to tak trvalo, ale musela som veľmi veľa vecí meniť :D
6.kapitola - Bolestivé spomienky
Ráno som sa zobudila asi o piatej, zjedla nejaký ten chleba a vyšla na ulicu. Vonku ešte nikto nebol, ale aj tak som sa vybrala do školy. Chladný februárový vietor mi previal vlasy. -Dnes je nejako chladno- pomyslela som si a vykročila pred bránu školy. Lenže bola zatvorená.
-Ach, čo teraz?- spýtala som sa sama seba a vykročila ďalej. Nevedela som kam idem. Hlavu som mala prázdnu, ale aspoň nohy vedeli, kam ma vedú. O chvíľu som zastala pred veľkou bielou budovou s červeným krížom. Na veľkých oknách sa odrážali prvé slnečné lúče a vo vnútri sa mihali nejaké postavy. Vošla som dnu a ocitla som sa vo svete chorých a umierajúcich ľudí. Niekde bolo počuť plač, inde zase radostný smiech. Napriek teplu vnútra budovy ma striaslo a do nosa mi udrel pach dezinfekcie. Zvraštila som nos a prechádzala po chodbách. Jemne sa mi črtal pred očami môj cieľ.
Až pred izbou číslo 356 mi to došlo. Prišla som sem za Amem.
Trasúcimi rukami som otvorila dvere a nazrela dnu. Na bielom lôžku sa črtala chudá postava.
,,Ame..." zašepkala som.
,,Um? Kto je tam?" spýtal sa a keď ma zazrel, šťastne sa usmial. Pokynul mi rukou, aby som k nemu prišla. Poslúchla som ho a sadla si vedľa neho na posteľ. Zavládlo trápne ticho. Nevedela som, ako sa mám v tejto situácií správať. Nakoniec som vyskúšala otrepanú frázu z príručky: ,,Em, ako sa cítiš?"
,,No, mal som sa aj lepšie!" odpovedal a úsmev z tváre mu zmizol.
,,M-mrzí ma to!" zakoktala som a prekvapene vypleštila oči. Tento krát som to povedala sama od seba. Ame sa usmial a dal mi ruku na plece: ,,Neboj, čoskoro ma pustia z nemocnice. Boli to síce dosť hlboké rany, ale zahoja sa! Polícia už hľadá vinníka. Ja si len pamätám, že to bolo nejaké dievča. Nič viac". Pokrčil plecami a zahľadel sa von oknom. Slnečné lúče mu osvetlili unavenú tvár. Rukou som sa mu dotkla líca. Mal ho tak príjemne teplé.
,,Deje sa niečo?" spýtal sa ma. Ja som len pokrútila hlavou a snažila sa potlačiť slzy, ktoré sa mi drali na povrch.
Niekto zaklopal na dvere. Ten niekto bol nejaký postarší muž s okuliarmi a v bielom plášti.
,,Tak Ame, prišiel som na ďalšie vyšetrenie. Si pripravený?".
Ame sa na mňa zahľadel a potom prikývol. Pochopila som, a tak som odišla. Pri dverách ma zastavil Ameho hlas: ,,Nori, prídeš aj zajtra?"
,,Neviem" odpovedala som a stratila sa na chodbe. Už som cítila slzy na lícach. -Musím sa s tadeto dostať!!- opakovala som si v duchu.
Keď som sa konečne ocitla von z budovy, začala som bežať. Nevedela som kam, ale vedela som, že chcem byť niekde ďaleko.
Utekala som chladnými rannými ulicami. Chcela som utiecť pred tými hroznými...pocitmi viny. Ako to ľudia vydržia?!
Po dlhej ceste behu som zodvihla hlavu a zistila, že som už za dedinou v lese. Zhlboka sa nadýchla chladného vzduchu. Opar lesa sa pomaly dvíhal z prichádzajúcimi lúčmi slnka. Prešla som po úzkej lesnej cestičke až k jazeru. Na jeho hladine sa odrážalo slnko. Sadla som si na neďaleký kameň a nechala svoje slzy padať do jazera. -Aspoň sa tam stratia- pomyslela som si -Keby som mohla isť s nimi-. Vzdychla som a nechala sa unášať spomienkami, ktoré mi ešte ostali.
,,Mami, niekto klopal!" zakričala som a bežala otvoriť. Za dverami stáli dvaja muži v šedých plášťoch.
,,Och, dobrý deň! Môžeme vám nejako pomôcť?" spýtala sa moja mama, ktorá sa mi objavila za chrbtom. Tí muži sa len zasmiali a sňali si plášte. Pod nimi mali dlhé strieborné katany lemované smaragdami. Ten prvý len zamrmlal: ,,Áno, potrebujeme vašu rozkošnú dcérku!" a zabodol jej katanu do brucha. Mama vypľula krv a zosypala sa na zem.
Ja som začala kričať a plakať: ,,Ocííííí! Rýchlo, pomoc!"
Otec sa zjavil vo dverách kuchyne, ale zostal stáť na mieste. Ja som k nemu pribehla a zavesila sa mu na ruku. Surovo ma odstrčil. Zapotácala som sa a spadla na zadok. Vydesene som na neho hľadela:
,,Oci! Čo to robíš? Zabili maminku!" poslednú vetu som už zavzlykala. Otec sa na mňa len pozrel a uškrnul sa:
,,Mrzí ma to, ale čo už narobíš? Svet je krutý! Ak budeš poslušné dievčatko, nič sa ti nestane... No, ako sa to vezme!" povedal a zasmial sa.
,,Oci.... čo to-" vytreštila som oči plné hrôzy a strachu. Celá som sa chvela. Chcela som zakričať: ,,Čo to robíš?! Oci!!!" ale nemohla som. Tí dvaja muži mi surovo zapchali ústa a nos nejakou smradľavou látkou a zodvihli. Tesne pred tým, ako som stratila vedomie som začula chrapľavé slová mamy: ,,Neboj sa, počkám na teba ---!"
Otvorila som oči. Nikdy si nedokážem spomenúť na svoje meno. -Prečo, do čerta?!!- vzlykla som a sklonila hlavu.
-Mami, chýbaš mi!-

My little secret 14 (The end)

20. června 2015 v 12:38 | Nami |  My little secret

My little secret 14 (The End)

Si predstavte! Prvá dopísaná poviedka! To treba osláviť! Jupí!!!!!!!!!!!!

Po dlhom plese, zakončeným pitím alkoholu, ktorý sa pil najmä vďaka mne, som sa nejakým zázrakom ocitla v Toushirovej izbe. Posadila som sa, zívla som a postavila som sa. Vedľa mňa spal Toushiro a tuho objímal moju perinu.
,,Preto mi bola v noci taká zima," pomyslela som si. Nechcela som ho budiť, preto som mu tam nechala len lístoček:
Prepáč, Toushiro, že som ťa nezobudila, ale je to asi tvoja prvá opica, čo? Potom za mnou príď do jedálne.
Yosi
Vyšla som z izby a namierila som si to do tej svojej. Otvorila som dvere a uvidela som, že v našej izbe spí Grimmjow s Orihime, zabalený len v perine.
,,To teda musela byť búrlivá noc." pomyslela som si. Prišla som ku svojej skrini a vytiahla som z tadiaľ uniformu. Keď som sa chcela ísť prezliecť, zazvonil mi mobil. Hovor som rýchlo prijala.
,,No konečne, Nami!" zakričal na mňa Urahara a ja som vošla do kúpeľne.
,,Urahara! Je len sedem hodín!" povedala som.
,,Prečo je ten Toushiro, ešte stále nažive." vzdychol si.
,,J-ja, daj mi len tri dni."
,,Jeden deň." povedal.
,,Dva dni." povedala som s nádejou v hlase.
,,Nie, spravíš to dnes." ukončil hovor. Položila som mobil na umývadlo, zamkla som dvere na kúpeľni a zviezla som po dverách.
,,J-ja ho nemôžem zabiť, už nie." šepkala som a sklopila som hlavu do dlaní. ,,Už nie." šepkala som dookola. Prezliekla som sa a odišla som do Toushirovej izby, so zbraňou pod sukňou.
,,Prepáč," zašepkala som, vošla som a zamkla. Práve sa doobliekal, keď som mu priložila zbraň k hlave.
,,Ani, sa nepohni." povedala som.
,,Č-čo to robíš, Y-Yosi?" spýtal sa roztraseným hlasom.
,,To, čo by Azajaka na Hajasa, mala robiť. Vraždiť." začali sa mi triasť ruky.
,,To ty si Azajaka na Hajasa. Ale, to nemôže byť pravda."
,,Ale je." ruky sa mi roztriasli ešte viac, až bolo počuť hrkanie nábojov vo vnútri zbrani.
,,Ty ma nechceš zabiť však?"
,,Chcem!" zakričala som a z očí sa mi spustili slzy.
,,Povedz mi úprimne, miluješ ma." otočil sa na mňa.
,,N-nie." zaklamala som.
,,Tie slzy hovoria o niečo inom." chytil moju zbraň a pritiahol si ma do objatia. ,,Nech si ľudia hovoria čo chcú, ja ťa budem milovať a ak ma musíš zabiť, povedz mi, že ma miluješ, nech sa mi z tohto sveta odchádza ľahšie." zobrala som zbraň a miesto toho, aby som ho zastrelila, hodila som ju na zem.
,,Milujem ťa a nechcem ťa zabiť." šepkala som. ,,Ale oni po tebe pôjdu." povedala som a on sa usmial.
,No a? Tak proste zdrhneme, je tam toho." zamával nad tým rukou.
,,A-ale-"
,,Žiadne ale. Proste odídeme, rozumieš?! Len ty, a ja." pobozkal ma ja som ho objala.
,,Moje malé tajomstvo, je už vonku." zasmiala som sa.
,,Som šťastná, veľmi šťastná! A nech si hovoria čo chcú, zamilovala som sa do toho, koho som mala zabiť. Stratila som svojho vnútorného zabijaka. Ešte tu bude plno vysvetlovačiek, ale nikto mi moje šťastie nezoberie! Ja ho milujem!"

My little secret 13

19. června 2015 v 19:33 | Nami |  My little secret

My little secret 13

Toto bude ,naozaj, pekná kapitola. Teda posnažila som sa. A v tejto, už nebude žiadne spomínanie. A toto je taká romantická časť, takže predom upozorňujem, ja nie som romantik. Priznám sa, je to hrozná kapitola -_- .

Do plesu, zostávalo desať dní a preto sme sa ja, Rukia, Orihime, jej kamarátka Tatsuki a Soi Fong rozhodli ísť do najbližšieho mesta na nákupy. Bola som rada, že s nami nešla aj Nelliel, to by bol teror. Odviezol nás Byakuya, ktorý bol mimochodom manžel jej sestry Hisani, čiže jej švagor.
Vošli sme asi do toho najdrahšieho obchodu, ktorý sme uvideli.
,,Aspoň, že som si našetrila," pomyslela som si.
Vyberali sme asi dve hodiny, než sme objavili čo najkrajšie šaty. Ja som si vybrala čisto biele šaty, so stuhou okolo pásu, na boku s mašľou a siahali mi po kolená(keby niekto nevedel, tie šaty, ako sú na tom obrázku hore h).
Potom sme zašli do kaviarne a dali sme si nejakú kávu a zákusok. Asi o pól šiestej, sme sa vrátili. So smiechom sme vrazili do izby, ale nevideli sme Nelliel.
,,Asi sa išla prejsť." povedala Tatsuki, ktorá s nami išla do našej izby, spolu s ostatnými, ktoré s nami nakupovali. Po zvyšok večera sme strávili rozprávaním sa.
*Deň plesu*
Vyhupla som sa do sedu a vlasy som si zopla do copu. Bola som rada, že sa dnes neučí. Najmenej tri hodiny, som premýšľala, čo s vlasmi. Keď som bola viac než spokojná, do izby vtrhla Orihime.
,,Nazdar." pozdravila ma.
,,Ahoj, neviem čo s tvárou. Mám si dať nejaký rúž alebo iné. Ja neviem, v tomto nie som dobrá." prešla som si po tvári a Orihime sa usmiala.
,,Ja ti pomôžem. Ale mať tvoje oči." vzdychla si. ,,Tebe bude stačiť len nejaký rúž, možno špirála a nejaké tie tiene." usmeje sa na mňa a začne mi nanášať make-up na tvár.
,,Už môžem otvoriť oči?" spýtala som sa, asi desať minút potom, čo mi Orihime prikázala zavrieť oči, aby mi mohla naniesť očné tiene.
,,Hej, už hej." otvorím oči a v zrkadle spatrím iného človeka.
,,No, páni." dostanem zo seba nakoniec.
,,Dobré, nemyslíš?"
,,Je to skvelé." poviem a idem si obliecť šaty. Po pár minút pasovania, vyjdem s kúpeľne a uvidím, že Nelliel sedí na posteli v župane, díva sa na mobil a čaká asi na to, kedy z tadiaľ odídem.
,,Poď," poviem, aby som ju prebrala z hypnotizovania mobilu. ,,Kúpeľňa je voľná." postaví sa, z vešiaka si zoberie tmavo-modré šaty bez ramienok a vojde do kúpeľne.
O 17:19, ma prišiel vyzdvihnúť Toushiro. Oblečený mal biely oblek, ktorý dokonale sedel s mojimi šatami.
,,Ideme?" spýtal sa ma a ja som prikývla. Prešli sme asi cez dve schodiská, aby sme sa dostali do obrovskej miestnosti. Všimla som si, že Rukia je s tým, ryšavo-vlasým, oným... Ichigom! Presne! Ryšavo-vlasá jahoda!
Orihime bola s Grimmjowom a Nelliel s Ulquiorrom. Pristalo im to. A naša milá Soi Fong bola s čierno-vlasým chalanom so zlatými očami. Kto to, sakra, je?
,,To je Ggio Vega." povedal Toushiro, akoby mi čítal myšlienky.
,,Ty mi čítaš myšlienky, či čo?" spýtala som sa a on sa zasmial.
,,Nie, teda, neviem o tom, že by som to dokázal." poškrabal sa na zátylku a vtedy začala hrať hudbe.
,,Smiem prosiť?" vytrel ku mne ruku a ja som ju prijala. Tancovať som nevedela, preto som sa snažil sústrediť, aby som nevyzerala blbo.
,,Ty nevieš tancovať, však?!" spýtal sa a ja som s hanbou prikývla.
,,Nie je to ťažké." chytil ma za ruku a druhú mi obtočil okolo pásu. Po hodnej chvíli, mi to celkom začalo ísť. Zasmiala som sa a Toushiro sa ku mne nahol. Jemne ma pobozkal a ja som skoro vyskočila z kože.
,,Milujem ťa." tie slová. Pôsobili ako nejaký liek. Všetka bolesť mi zmizla zo srdca a ja som ho objala.
,,Aj ja ťa milujem."
Ešte maličká časť rozumu hovorila: ,,Máš ho zabiť! Nie sa doňho zamilovať!" No srdce bolo silnejšie.
,,Som šťastná." pomyslela som si a na tvári sa mi vykúzlil úsmev.

Neviem aký mám dať nadpis

19. června 2015 v 16:57 | Nami
Prepáčte mi to, že som dlho nič nepridala, že namám dopísané My little secret atď., ale teraz prechádzam neuveriteľne blbým obdobím a moja tsundere duša to nevydržala a... a je mi hrozne blbé, keď si na vás vylievam depky, ale neviem, kde inde. Možno to ešte odstránim, možno nie, ale veľa mojich spolužiakov/spolužiačiek sa ma furt, furt pýta, čo ma trápi a podobne, a mňa to se*e, tak, tu máte dôvod. Pustite si k tomu 2. ending z Fullmetal Alchemist, najlepšie s prekladom, a pochopíte. To je všetko.

Diplom pre Lucy-chan za spriatelenie!

15. června 2015 v 17:36 | Yuki a Nami |  Cheš byť SB?
Tak tu je ten sľúbený diplom pre blog Lucy-chan! :)
Lucy nádherne kreslí a píše!! Rozhodne sa oplatí zájsť na jej blog! ;-)
Blog: lucia-chan.blog.cz


Poviedka na prianie pre Tsuki - oprava

15. června 2015 v 17:19 | Yuki |  Poviedky na prianie
Posielam namiesto Nami poviedku na prianie pre Tsuki. Gomen, že to tak trvalo! Hádam sa ti bude páčiť. :)


Táto poviedka je na prianie Tsuki, prepáč, že to tak dlho trvalo, ale obidve sme toho mali dosť a je dosť možné, že si aj zabudla, že si si niečo objednala. Ale dúfame, že sa ti to bude páčiť.



Himawari sedela na zemi a dívala sa na hrob svojho strýka. Mama o ňom hovorila, že bol milý človek, a preto ho chcela veľmi spoznať. Ale vojna zapríčinila, že sa s ním už nikdy nestretne.
Položila dve slnečnice pred náhrobok a smutne sa usmiala. Mama hovorila, že by sa tie kvety strýkovi páčili, keďže sa ona sama tak volá.
,,Himawari! Himawari, kde si!"
,,Tu som, mami!" zakričala na ňu. Hinata k nej pribehla a prísne sa na ňu pozrela.
,,Himawari, hovorila som ti, aby si sa len tak netúlala po vonku!" Himawari sklopila zrak.
,,Aký bol strýko Neji?" pozrela sa na ňu modrými očami. Hinata sa usmiala.
,,Už som to hovorila, že to bolo milý človek."
,,Ale… bol z vedľajšej rodiny a niektorí tou hlavnou opovrhujú, nie je tak?" Hinata zmraštila obočie. ,,On tebou neopovrhoval?"
Hinata ju pohladila po vlasoch.
,,Je pravda, že ma nemal rád za to, čo mu hlavná rodina spôsobila, no po tom, čo bojoval s tvojim otcom, sa zmenil. Naruto mu ukázal, že svoj osud môže zmeniť. Neji v to predtým neveril. Neveril, že niekto ako Naruto, môže svoj osud zmeniť, považoval ho len za úbožiaka. Ale Naruto si to nechcel priznať, preto bojoval až do samého konca." zasmiala sa.
Himawari sa usmiala.
,,Chcela by som ho spoznať," povedala po chvíľke mlčania a zdvihla sa. ,,Um, kde je Boruto?" spýtala a Hinata odvrátila zrak.
,,Nó…"
,,Boruto! Počkaj, než ťa chytíme!" bolo počuť z dediny a Himawari sa zasmiala.
,,Tam je." zasmiala sa Hinata a oprášila si nohavice. ,,Poď, pôjdeme," chytila ju za ruku a spoločne vošli na najrušnejšiu časť mesta.
,,Boruto!" započuli hlas Naruto a prebehol okolo nich.
,,Naruto!" povedala Hinata a Naruto sa zastavil.
,,Huh? Hinata-chan, Himawari-chan," povedal a čupol si. ,,Čo vy tu?" milo sa ich spýtal.
,,Boli sme u Nejiho hrobu." Naruto sklopil zrak.
,,Rozumiem."
,,Čo zase spravil Boruto?" spýtala sa Himawari a Naruto vzhliadol k veľkým kamenným hlavám Hokage, na ktorých bolo mnoho obrázkov, či nadpisov.
Himawari sa otočila a povzdychla si.
,,Zase?" povedala Hinata a založila ruky v bok. ,,A Naruto," otočil sa a ňu. ,,Odkáž pravému Narutovi, nech príde domov čo najskôr," usmiala sa.
,,Odkážem," zasmial sa a rozplynul sa.
,,Huh?" dostala zo seba Himawari.
,,To bol len klon." vysvetlila a Himawari prikývla. ,,Pravý Naruto určite sedí v kancelárii a vybavuje papierovačky. Pôjdeme ho pozrieť, čo ty na to?" Himawari šťastne prikývla.
,,Tak poďme." obidva sa vybrali ku Kage budove. Vyšli na tretie poschodie a zastali pred dverami Hokageho. Hinata sa chystala zaklopať, ale Himawari bez vyzvania vošla.
,,He? Nevidíte ten nápis na dverách, klopať!?" Naruto zdvihol hlavu, ale keď uvidel svoju dcérku, usmial sa. ,,Teraz už viem, prečo to tak Bábi Tsunade vadilo. Poď sem," vyzval Himawari, nech si k nemu sadne.
,,Prepáč," povedala Hinata. ,,že ťa rušíme."
,,Ale vôbec, vôbec." zívol. ,,Už mi aj tak zostáva len pár papierov." pozrel sa na veľkú kopu papierov. ,,Tak trochu viac." Himawari sa zasmiala.
,,No, už ťa nebudeme rušiť, a chcem, aby si prišiel domov, čo najskôr." prísne sa na neho pozrela.
,,Ten pohľad si pochytila od Sakury, však?" v mysli sa mu premietol výraz naštvanej Sakury.
,,Možno," zamyslela sa. ,,A ešte niečo. Sakura ma požiadala, že keď dostaneš nejakú správu od Sasukeho, máš jej dať okamžite vedieť."
Naruto prikývol.
,,Odkáž jej, že sa nemusí báť." usmial sa.
,,Dobre, idem skrotiť Boruta. Poď Himawari." dievčatko sa k nej postavilo. ,,Ahoj," zakývala mu Hinata.
,,Ahoj, príď čo najskôr." povedala šťastne Himawari a obidve vyšli z miestnosti.
Obidva vyšli pred Kage budovu a Hinata založila ruky v bok. Pozrela sa na kamenné hlavy Hokage a na svojho syna, ako ich pomaľováva.
,,Boruto!" zvrieskla a Boruto sa prekvapene otočila.
,,Jéj, ahoj mami. Čo tu robíš?" spýtal sa a zoskočil z jednej z kamenných hláv.
,,To sa ťa môžem pýtať to isté. Teraz, si zoberieš vedro s vodou a hubku a pekne krásne to umyješ."
,,Ale toho je tak veľa, musím?"
,,Áno! Choď si to zobrať a ak sa pokúsiš znovu zmiznúť, budeš mi celý týždeň pomáhať s domácimi prácami." potupne sklopil hlavu.
,,Veď už idem." odšuchtal sa domov pre veci.
,,Tak, to je vyriešené."
Himawari sa zasmiala.
,,Myslíš si, že pôjde domov po tie veci?"
,,Určite nie, ale aspoň mi nebudeš musieť pomáhať," usmiala sa. ,,Ale aj tak to pôjde umyť. Pôjdeme aspoň zobrať tie veci a dovlečieme ho sem." povzdychla si Hinata a obidve sa pobrali po veci na umytie a po nejakú tú sieť, aby mohli chytiť Boruta.