Nočný prízrak 6.

21. června 2015 v 12:02 | Yuki |  Nočný prízrak

Nočný prízrak 6.

Tak je tu konečne nová časť. Užite si ju! ;-) Gomen, že to tak trvalo, ale musela som veľmi veľa vecí meniť :D
6.kapitola - Bolestivé spomienky
Ráno som sa zobudila asi o piatej, zjedla nejaký ten chleba a vyšla na ulicu. Vonku ešte nikto nebol, ale aj tak som sa vybrala do školy. Chladný februárový vietor mi previal vlasy. -Dnes je nejako chladno- pomyslela som si a vykročila pred bránu školy. Lenže bola zatvorená.
-Ach, čo teraz?- spýtala som sa sama seba a vykročila ďalej. Nevedela som kam idem. Hlavu som mala prázdnu, ale aspoň nohy vedeli, kam ma vedú. O chvíľu som zastala pred veľkou bielou budovou s červeným krížom. Na veľkých oknách sa odrážali prvé slnečné lúče a vo vnútri sa mihali nejaké postavy. Vošla som dnu a ocitla som sa vo svete chorých a umierajúcich ľudí. Niekde bolo počuť plač, inde zase radostný smiech. Napriek teplu vnútra budovy ma striaslo a do nosa mi udrel pach dezinfekcie. Zvraštila som nos a prechádzala po chodbách. Jemne sa mi črtal pred očami môj cieľ.
Až pred izbou číslo 356 mi to došlo. Prišla som sem za Amem.
Trasúcimi rukami som otvorila dvere a nazrela dnu. Na bielom lôžku sa črtala chudá postava.
,,Ame..." zašepkala som.
,,Um? Kto je tam?" spýtal sa a keď ma zazrel, šťastne sa usmial. Pokynul mi rukou, aby som k nemu prišla. Poslúchla som ho a sadla si vedľa neho na posteľ. Zavládlo trápne ticho. Nevedela som, ako sa mám v tejto situácií správať. Nakoniec som vyskúšala otrepanú frázu z príručky: ,,Em, ako sa cítiš?"
,,No, mal som sa aj lepšie!" odpovedal a úsmev z tváre mu zmizol.
,,M-mrzí ma to!" zakoktala som a prekvapene vypleštila oči. Tento krát som to povedala sama od seba. Ame sa usmial a dal mi ruku na plece: ,,Neboj, čoskoro ma pustia z nemocnice. Boli to síce dosť hlboké rany, ale zahoja sa! Polícia už hľadá vinníka. Ja si len pamätám, že to bolo nejaké dievča. Nič viac". Pokrčil plecami a zahľadel sa von oknom. Slnečné lúče mu osvetlili unavenú tvár. Rukou som sa mu dotkla líca. Mal ho tak príjemne teplé.
,,Deje sa niečo?" spýtal sa ma. Ja som len pokrútila hlavou a snažila sa potlačiť slzy, ktoré sa mi drali na povrch.
Niekto zaklopal na dvere. Ten niekto bol nejaký postarší muž s okuliarmi a v bielom plášti.
,,Tak Ame, prišiel som na ďalšie vyšetrenie. Si pripravený?".
Ame sa na mňa zahľadel a potom prikývol. Pochopila som, a tak som odišla. Pri dverách ma zastavil Ameho hlas: ,,Nori, prídeš aj zajtra?"
,,Neviem" odpovedala som a stratila sa na chodbe. Už som cítila slzy na lícach. -Musím sa s tadeto dostať!!- opakovala som si v duchu.
Keď som sa konečne ocitla von z budovy, začala som bežať. Nevedela som kam, ale vedela som, že chcem byť niekde ďaleko.
Utekala som chladnými rannými ulicami. Chcela som utiecť pred tými hroznými...pocitmi viny. Ako to ľudia vydržia?!
Po dlhej ceste behu som zodvihla hlavu a zistila, že som už za dedinou v lese. Zhlboka sa nadýchla chladného vzduchu. Opar lesa sa pomaly dvíhal z prichádzajúcimi lúčmi slnka. Prešla som po úzkej lesnej cestičke až k jazeru. Na jeho hladine sa odrážalo slnko. Sadla som si na neďaleký kameň a nechala svoje slzy padať do jazera. -Aspoň sa tam stratia- pomyslela som si -Keby som mohla isť s nimi-. Vzdychla som a nechala sa unášať spomienkami, ktoré mi ešte ostali.
,,Mami, niekto klopal!" zakričala som a bežala otvoriť. Za dverami stáli dvaja muži v šedých plášťoch.
,,Och, dobrý deň! Môžeme vám nejako pomôcť?" spýtala sa moja mama, ktorá sa mi objavila za chrbtom. Tí muži sa len zasmiali a sňali si plášte. Pod nimi mali dlhé strieborné katany lemované smaragdami. Ten prvý len zamrmlal: ,,Áno, potrebujeme vašu rozkošnú dcérku!" a zabodol jej katanu do brucha. Mama vypľula krv a zosypala sa na zem.
Ja som začala kričať a plakať: ,,Ocííííí! Rýchlo, pomoc!"
Otec sa zjavil vo dverách kuchyne, ale zostal stáť na mieste. Ja som k nemu pribehla a zavesila sa mu na ruku. Surovo ma odstrčil. Zapotácala som sa a spadla na zadok. Vydesene som na neho hľadela:
,,Oci! Čo to robíš? Zabili maminku!" poslednú vetu som už zavzlykala. Otec sa na mňa len pozrel a uškrnul sa:
,,Mrzí ma to, ale čo už narobíš? Svet je krutý! Ak budeš poslušné dievčatko, nič sa ti nestane... No, ako sa to vezme!" povedal a zasmial sa.
,,Oci.... čo to-" vytreštila som oči plné hrôzy a strachu. Celá som sa chvela. Chcela som zakričať: ,,Čo to robíš?! Oci!!!" ale nemohla som. Tí dvaja muži mi surovo zapchali ústa a nos nejakou smradľavou látkou a zodvihli. Tesne pred tým, ako som stratila vedomie som začula chrapľavé slová mamy: ,,Neboj sa, počkám na teba ---!"
Otvorila som oči. Nikdy si nedokážem spomenúť na svoje meno. -Prečo, do čerta?!!- vzlykla som a sklonila hlavu.
-Mami, chýbaš mi!-
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 21. června 2015 v 13:51 | Reagovat

Nami: Ten jej otec je taký... preč! Prečo v tej poviedke neovláda katon a neuškvarí hp. No nič, hádam ho dakto uškvarí a zaujíma ma jej meno, hm, ale čo už, čakám na ďalšiu kapitolu, dúfam, že ju pridás čo najskôr :-)

2 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 21. června 2015 v 18:00 | Reagovat

Yuki: Beriem to ako kompliment. Arigato! Posnažím sa napísať ďalšiu kapitolu čo najskôr! ^_^

3 Λsukα Λsukα | Web | 22. června 2015 v 18:01 | Reagovat

Děkuji za spřátelení blogu :) Ihned jsem si vás přidala :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama