Srpen 2015

Tsuki no Katana 1

30. srpna 2015 v 22:41 | Nami |  Tsuki no Katana
Tsuki no Katana 1
Takže, toto je poviedky, ktorú píšem Yuki, už si od júna. A upozornenie, v tejto poviedke sa bude nachádzať hentai, yaoi a shoujo-ai, teda, skôr náznaky. Ale dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť.
Sedela som na zemi a fialové vlasy mi padali do strieborných očí. Pohľad som mala upretý k zemi a nezdvihla som ho ani vtedy, keď mi kopli do brucha, či tváre. Len som poslušne sedela a čakala na smrť. Keď mi chceli uštedriť posledný kop, niekto sa predo mňa postavil.
,,Hej! Vypadnite, pokiaľ nechcete, aby som vás zabil!" všetci utiekli bez toho, aby niečo povedali. Chlapec sa na mňa obrátil a usmial sa.
,,Si v poriadku?" podal mi ruku. Prekvapene som sa na ňu pozrela, ale prijala som ju.
,,Ďakujem." pošuchala som si udreté plecia.
,,Prečo si sa nebránila?" cez plecia mi prehodil bundu. Pritiahla som si ju bližšie a sklopila som pohľad.
,,Pretože som zbraň, ale rozbila som sa, preto som sa nebránila."
,,Aká zbraň!? Ty si nie si zbraň! Si človek!" v ľadovo-modrých očiach mal zlosť.
,,Človek?" povedala som potichu. Nikto mi nikdy nepovedal človek, predsa len, nie som ním.
,,Áno človek!" vzdychol si a usmial sa. ,,Som Izumo, ty?" z očí si dal preč dlhšie čierne vlasy.
,,Um, ja som…" sekla som sa. Nikdy som nemala meno, tak čo mu poviem.
,,Nemám meno." povedala som nakoniec a on si povzdychol.
,,Um, čo tak," z očí mi odhrnul pramene vlasov. ,,Yuki?"
,,To znie pekne." prikývla som a kýchla som si.
,,Na zdravie. Máš kde spať?" pokrútila som hlavou.
,,Tak poď ku mne. Mám voľné izby a ostatným to určite nebude vadiť." usmial sa. Vyzeralo to krásne.
,,Dobre," prikývla som a usmiala sa. Určite to nevyzeralo tak pekne, ako ten jeho. Jemne ma chytil za ruku a potiahol ma. Išla som pomaly za ním a dívala som sa na jeho chrbát.
,,Tak," zastavil sa. ,,sme tu. Vitaj!" ukázal na veľký dom a mne spadla sánka.
,,To je obrovské!" povedala som uchvátene a vošli sme dnu.
,,Haló!? Je tu dakto!? Som doma!"
,,To ti trvalo." z vedľajšej miestnosti vyšiel chlapec s tmavo-zelenými očami a hnedými vlasmi. ,,He? Kto je toto?" ukázal na mňa prstom.
,,Izumo! Ty dement! Sto- nie miliónkrát som ti hovorila, že sa tu večeria o pol šiestej! Ale to by si sem musel naklusať s tím svojím lenivým zadkom! Však!?" nejaké dievča udrelo Izuma do tváre. Schytila ho za golier a začala ho fackovať.
,,Nauč sa hodiny! Vieš koľko je pol šiestej!?"
,,Hlavne, že ty nechodíš nikdy načas!"
,,Ale keď je večera, vždy prídem načas!" pustila ho na zem a usmiala sa. ,,Vitaj späť," podala mu ruku a on si odfrkol.
,,Si hrozná," za jej pomoci sa postavil. ,,najskôr sa ma fackuješ, buzeruješ ma tu a potom mi povieš: Vitaj späť. To má akú logiku?"
,,Žiadnu," vyplazila mu jazyk a potom na mňa ukázala prstom. ,,Prečo si tu ty?"
,,Um, ja som Yuki!" dostala som zo seba.
,,Priezvisko."
,,Ona nemá meno, to ja som jej ho dal. Vraj, že bola zbraňou." zdrapila ma za golier trička a zdvihla ma do vzduchu.
,,Doniesol si sem zbraň. Prídu sem a my budeme v ohrození ," pozrela sa na Izuma.
,,Hovorila, že sa rozbila," pustila ma a otočila sa mi chrbtom.
,,Ak je to tak, asi nie sme v nebezpečí, ale aj tak si budeme musieť dávať pozor. Už sme aj tak dosť nápadný. Ale teraz," otočila sa na nás. ,,ideme jesť!" vošla, asi, do kuchyne. Izumo mi podal ruku a postavil ma.
,,Z Nami si nič nerob, ona je už raz taká. Drsná, ale vo vnútri je milá." usmial sa a ja som mu úsmev opätovala.

Len prosím trpezlivosť!

29. srpna 2015 v 16:16 | Yuki a Nami |  Oznamy
Gomen! Nejako sa nám všetko vymyká z rúk, a tak nejak nestíhame. Poviedky na prianie sa robia, len prosím, počkajte. Veľmi sa ospravedlňujeme, no dali sme si toho viac, ako stíhame. Všetko bude, sľubujeme! :)
P.S. Ským sa s výškou zhodujete? Ja s Hanji, Erenom a Mikasou :D a Nami asi zo Sashou :D

Our little secret 7

22. srpna 2015 v 17:50 | Nami |  Our little secret
Takže, po dlhšom čase tu máme ďalší diel Our Little Secret, užite si to


Rukami som zaberala, rovnako ako nohami, aby som sa dostala čo najskôr na breh. Dych zadržím "iba" na tri minúty.
,,Sakra! Dochádza mi vzduch!" pomyslela som si, keď som myslela, že sa mi rozletí hlava. Pár krát sa mi zahmlilo pred očami, no ignorovala som to.
Ak vyplávam von, aby som sa nadýchla, Urahara ma môže uvidieť a...zabiť. Voda začínala byť plytšia, takže sa dostávam k brehu. Už som cítila, ako som bruchom narážala do dna, hoci som bola takmer pri hladine. Vynorila som sa a do pľúc som nabrala vzduch.
,,Ježiši kriste!" dostala som zo seba a hodila som sa do vlhkého piesku. Trasľavo som sa postavila a podoprela som sa rukami o kolená.
,,Fajn, zvládnem to..." spravila som pár opatrných krokov dopredu a skoro som (zase) spadla.
,,Sakra, aj s debilným Uraharom!" povedala som nahnevane a telo sa mi, akoby samo pohlo. ,,Dobre teda, dam to." povedala som a kráčala som po vlhkom piesku.
Dych sa mi zadrhával a zahmlievalo sa mi pred očami.
,,Aha, čiže takto sa cítia postrelený ľudia. To majú dobre blbé!" pomyslela som si a konečne som sa dostala do lesá, ktorý nebol tak ďaleko od školy.
,,Teraz sa len tak nevz-" od únavy som spadla na zem. ,,dám." dopovedala som potichu a sťažka som sa nadýchla. ,,Pomoc." šepnem a na malú chvíľku zariem oči.
,,N-Nami!" niekto so mnou potrasie, no nevenujem tomu pozornosť. ,,No tak, Nami!" otvorím jedno oko a pozriem sa na zúriaceho...
,,Grimmjow? Čo tu robíš?" spýtala som sa a snažila som sa postaviť. Bezúspešne.
Podoprel ma a pomaly sme kráčali ku škole, kde som sa teraz chcela vrátiť úplne najmenej. Myslím si, že Grimmjow.
,,Uhm, Grimmjow."
,,Hm?"
,,Stretla som Nelliel." zastal a sklopil zrak.
,,A? Čo hovorila?" spýtal sa.
,,Hovorila, že ak by sa nepridala k Uraharovi, zabil by vás." Grimmjow sa zasmial a z tváre mu nezmizol úsmev.
,,Musím so to povedat tomu dememtovi. Neveril by som, že to niekedy poviem," oprela som sa o strom a čakala som, čo z neho vyapadne. ,,Ale hurá za tým emáckym blbom Uquiorrom!" rozbehol sa a ja som nafúkla tváre.
Po chvíli sa vrátil a nervózne sa usmial.
,,Prepáč." vzdychla som si a už-už som chcela niečo povedať, keď vtom ma schytil, vyhodil si ma na chrbát a rozbehol sa.
,,H-hej!!!! Ty modrý šmolkovský imbecilný odpad!!!! Okamžite ma pusť!!!!!!!!" kričala som, kým som ho silno búchala do jeho chrbta.
,,To nie! Musíš isť za Ulquiorrom, aby si mu to povedala."
,,Prečo ja? Povedz si mu to sám!"
,,Mne veriť nebude." povedal a ja som si rezignovane vzdychla.
,,Fajn," pretočila som očami a po chvíli behu ma zložil.
,,Fajn, sme tu." stáli sme pred tým dubom, kde som im hovorila, aby am zostali.
,,Tak tu si, odpad." povedal pokojne Ulquiorra. ,,Nami nám dala príkaz, ukryťmsa. Prečo si nauposlúchol rozkaz, odpad?"
,,Pokoj, Ulquiorra. Zachránil ma." poobzerala som sa. ,,Kde je Toushiro?" spýtala som sa.
,,Spí." odpovedal Ulquiorra a ja som usmiala.
,,A teraz dobrá správa pre teba, Ulquiorra-san." pozrel sa na mňa mŕtvymi očami. ,,Povedal, že ak sa k nemu nepridám, zabije Grimmjowa a Ulquiorra. Odkazuje Nelliel." usmiala som sa, keď som uvidela prekvapenú tvár.
V očiach sa mu zaleskli slzy a jedna mu stiekla po líci.
,,Grimmjow?" pozrela som sa na Grimmjowa, ktorý mal hubu dokorán.
,,O-on p-plač-če." koktal a Ulquiorra sa usmial. ,,On sa usmieva!" ukázal naňho prstom a Ulquiorra sa na mňa pozrel. ,,Ďakujem, Nami." pokrútila som hlavou.
,,To nestálo za reč, Ulquiorra-sa-" stopol ma.
,,Bez -san, prosím. Nemám to rád."
,,Fajn." kývla som a pozrela som sa na Grimmjowa, ktlrý vyzeral tak, že každú chvíľu odpadne.
,,Um, si v pohode?" spýtala som sa.
,,Čo ti je, odpad?" spýtal sa opäť chladne Ulquiorra.
,,Ty si plakal, usmieval si sa a ďakoval! Toľko emócii si neukázal odvtedy, čo ťa poznám! Zázrak!" ukázal naňho a Ulquiorra sa otočil.
,,Neviem, o čom to hovoríš, odpad. Mal si halucinácie po tom hulení trávi."
,,Ja nič nehulím!" zakričal a spoza stromu vyšiel Toushiro.
,,Čo sa to tu-" prekvapene zamrkal, keď ma uvidel celú doráňanú.
,,Som doma." zasmiala som sa. Prisiel ku mne a pevne ma objal.
,,Si krava."
,,Pekné privítanie." zamrmlala som a sykla som bolesťou. ,,Au." oddialila som sa od neho a presla som si po rane, ktorá ešte krvácala.
,,S týmito zraneniami tu nezostaneš, prevezú ťa do najbližšieho mesta." povedal Ulquiora a ja som rozhodila rukami.
,,No ták, to ako fa-" zatackala som sa a zachytil ma Toushiro. ,,kt." dokončila som a vzdychla som si. ,,Ak zomriete, zabijem vás."
,,Milé." povedali naraz a ja som sa usmiala.

Our little secret 6

17. srpna 2015 v 12:23 | Nami |  Our little secret
Mňáh, takže tu je ďalšia kapitola. Síce sa tu skoro nič nedeje, ale aj tak, užite si ju


Pomaly som otvorila oči a porozhliadla som sa. Okolo mňa nebolo nič iné, ako biely pristor.
,,Haló? Kde to som?" kričala som do prázdna a začínala som byť zúfalá, keď mi po piaty-krát nikto neodpovedal.
,,Ale no ták." vzdychla som si a sklopila som hlavu.
,,Nebuď taká zúfalá." otočila som sa a skoro mi vypadli oči. ,,Zúfalosť ti nepristane." zasmiala sa a prišla ku mne.
,,A-ako to?" dostala som zo seba.
,,Hádam ti to nevadí, Nami." usmiala sa.
,,Ale ty predsa mŕtva, Yuki."
,,Som." prikývla. ,,Ale teraz som tu, aby som ti pomohla."
,,Pomohla? Ako? Na čo?" pýtala som sa a Yuki sa zasmiala.
,,Poď." podala mi ruku a ja som ju s váhaním chytila. Okolo nás sa začali premietať spomienky. Tie zlé, ale aj tie dobré. Videla som tam Toushira, Soka, Yuki, Grimmjowa, Ulquiorra, Orihime, Nelliel a... Uraharu.
,,Čo sa to deje?" Yuki neodpovedala, len sa dívala s malým úsmevom na moje spomienky.
,,Musíš si vybrať." pozrela sa na mňa.
,,Ešte stále rada odbočuješ od témy, však?" vzdychla som si, Yuki sa usmiala a rozplynula.
,,Počúvaj, Nami. Máš na výber." poobzerala som sa. ,,Buď zomrieš a Toushiro tiež. Prežiješ a Toushiro tiež. Alebo ty prežiješ, jeho necháš na pospas Uraharovi a zomrie. Tak, čo si vyberieš?" vír sa začal točiť rýchlejšie.
Chcela som vykríknuť druhú možnosť, ale hrdlo sa mi zovrelo a ja som takmer nedýchala. Nedokázala som myslieť. Hlava mi takmer vybuchla a ja som si myslela, že omdliem.
Rukami som si obkrútila kolená a bradu som si na položila na ne.
,,Pomoc..." dostala som zo seba, pozrela som sa na svoje ruky a keby som nemala zovreté hrdlo, zakričala by som.
Ruky sa mi premieňali na malé štvorčeky, ktoré zapadali do celého víru. Zavrela som oči a pevne som zaťala zuby.
,,Nie! Nezomriem a Toushiro taktiež!!!!" vykríkla som a vír zmizol. Yuki predo mnou stála s úsmevom na perách.
,,Si si istá? Ešte stále je tu tretia možnosť."
,,Som si istá. Vás som nedokázala zachrániť, ale jeho dokážem." Yuki sa začala smiať.
,,He?"
,,Počuješ, Soko? Snažili sme sa ju chrániť a ona chráni niekoho iného." vedľa nej sa vytvoril vír a ja som rozoznala postavu, ktorá sa medzi ním črtala.
,,Počujem." prikývol Soko a usmial sa. ,,Mala by si ísť, Yuki. Každú chvíľu zmizneš." podotkol na jej ruku, ktorá sa menila na štvorčeky.
,,Hneď." prikývla. Prišla ku mne a objala ma.
,,Ochráň ho, dobre? My dvaja budeme stále stáť pri tebe, nech to dopadne ako koľvek." oddialila sa odo mňa, usmiala sa a začala sa rozplývať. ,,Raz sa ešte stretneme, Nami." následne sa rozplynula.
Pomaly som sa otočila na Soka a so slzamy na krajíčku som sa k nemu rozbehla. Pevne som ho objala a tvár som mu zaborila do ramena.
,,Ch-chýbal si mi, hrozne." šepkala som.
,,Prečo? Predsa som bol stále s tebou."
,,Ale fyzicky nie!" po tvári sa mi skotúľala slza a jemne som ho udrela do hrude. ,,Baka!"
Zasmial sa.
,,Musíš byť silná." zvážnel. ,,Teraz môžeš dokázať niečo, čo predtým nie! Ale ak nebudeš silná," zamračil sa. ,,zomrieš."
,,Ale ako ho mám zachrániť? Som slabá! Myslela som si o sebe, že som silná, keď som uzamkla všetky svoje pocity do seba. Myslela som si," zatriaslo so mnou. ,,že som silná, keď už nikdy nebudem nič cítiť. Ale ja som nikdy nebola silná! To, čo som robila bola slabosť! Tak...ako ho mám poraziť, keď som tak slabá?" pohladil ma po vlasoch.
,,Si silná, len si tú svoju silu ešte nenašla. Zober všetky uzamknuté city a vďaka nim, ho poraz. Zmeň svoju slabosť na silu! A zabi Uraharu." objal ma a pobozkal ma. Oddialil sa odo mňa a usmial sa. ,,Stretneme sa na druhej strane, ale neponáhľaj sa, jasné?" s týmito slovami sa rozplynul a ja som tam stála a dívala som sa pred seba.
Silno som potriasla hlavou a usmiala som sa.
,,Ďakujem!" priestor okolo mňa sa rozplynul...
...
Prudko som otvorila oči a snažila som sa opäť nestratiť vedomie. Do rúk som zobrala dve pištole a začala som strieľať. Asi polovicu nábojov som použila na strielanie do útesu, aby spadol. Úspešne.
Začal padať a ja som doňho začala strieľať. Z jednej pištole som už všetky náboje použila, tak som zobrala ďalšiu a z tej som ho trafila do brucha, do nôh, do rúk a jedna guľka ho, dokonca, trafila aj do hlavy.
,,Posledná guľka." pomyslela som si a pozrela som sa po seba. Zostávalo mi necelých pätnásť metrov do toho, aby som spadla do vody.
Aj on začal strieľať a ja som zistila, že je to tá hnusná tekutina, po ktorej sa mi nehoja rany.
Namierila som naňho zbraň. Musí to výjsť! Zamerila som a...
Spod vody som započula výstrel. Neviem, či som ho trafila, ale teraz mi to bolo jedno.
,,Musím sa z tadiaľto dostať!" pomyslím si a ďalej plávam.

Our little secret 5

14. srpna 2015 v 11:50 | Nami |  Our little secret
Oukej, pardon, že to tak trvalo, ale chcela som to pridať už včera, ale prišli sme z kúpaliska až o polnoci, lebo sme boli na večernom kúpaní Chyby ignorujte a pustite si k tomu pesničku Angel with a shotgun (Pardpn, ak mi to nepridalo obrazok, dôvod viete)
Otvorila som dvere a v nich stál...
,,Pán Ichimaru?" povedala som a on sa na mňa stále priblblo usmieval.
,,Brrrr, desivé." pomyslela som si a striaslo ma.
,,Všetci do jedálne, okamžite." bez ďalšieho slova odišiel a ja som sa vyjavene pozerala na jeho chrbát.
,,Rýchlo...do jedálne." povedala som ako v tranze a Rukia s Orihime prikývli. Išli sme rýchlo. Nemala som náladu na to, aby nás Urahara, či jeho ľudia napadli.
Vošli sme do jedálne a ja som si sadla na dlhú lavičku vedľa Toushira, Grimmjowa a Ulquiorra.
,,Prečo nás sem zavolali?!" spýtal sa namrzene Grimmjow a ponaťahoval si stuhnuté kosti, ktoré pri sebemenšom pohybe vydali praskľavý zvuk.
,,Asi sme tu kôli útokom Azajaky na Hajasi." povedal Toushiro.
,,Ale...asi je v tom aj niečo iné." povedala som a pozrela som na malé "pódium", ktoré sa nachádzalo vpredu jedálne.
Na pódium vystúpil riaditeľ Aizen a nadýchol sa.
,,Ako prvú správu vám chcem povedať o Azajake na Hajase. Zaútočila a zabila Unohanu." šum sa ozýval zo všetkých strán. ,,A druhá správa je, že odchadzam." šum utíchol a strach nahradila radosť. Všetci sme kričali ako šialený. ,,Ticho! A váš nový riaditeľ bude..." odmlčal sa. ,,Kisuke Urahara." všetci štyria sme stuhli.
Urahara si stúpil na pódium a oprel sa o svoju palicu.
,,Som rád, že budem riaditeľom na tejto škole." pozrel sa na našu skupinu. ,,A riaďte sa týmto malým pravidlom: Niektorý ľudia sú ako mraký. Keď zmiznú je hneď krajší deň." následne tri-krát buchol palicou o zem a mne stuhla krv v žilách.
,,Odstreľovači!" pomyslela som si vyplašene a inštinktívne som stiahla Toushira, spolu s Grimmjowom a Ulquiorrom pod stôl
,,Keby som sa neuhla, nemám hlavu." zamrmlala som a započula som ďalší výstreľ. ,,Mám nápad." povedala som a vedľa mňa prefičala guľka. ,,Využijeme tento zmätok a zdrhneme. Ty," ukázala som na Toushira. ,,Grimmjow a Ulquiorra, pôjdete do lesa, nájdete tam úkryt, ktorý je v starom dube. Po mne pôjde najskôr a vy sa do tej doby skryjete." všetci chceli niečo namietnuť. ,,A nikto nebude odvrávať." povedala som prísne a začala som sa plaziť popod stôl. Oni ma nasledovali a dostali sme sa až na koniec jedálne, kde len začínal ten obrovský zmätok. Predrali sme sa pomedzi nich a ja som sa snažila ignorovať kričanie Orihime a Rukii.
Oni sa vybrali hlavným vchodom, zatiaľ čo ja som išla oknom. Zoskočila som na zem a rozbehla som sa do lesa.
,,Toto je zlé! Zabije ma, ak nezdrhnem, čo najďalej od Urahary zabije ma!" spoza mňa sa ozval výstreľ a guľka ma trafila rovno do chrbta. Neohrabane som spadla na kolená a celé som si ich dodrela.
,,Au..." dostala som so seba a rýchlo som sa postavila. Vytiahla som zbraň a začala som strieľať. Strielalo po mne nejaké hndo-vlasé dievča s čiernymi očami.
,,Zomri! Zomri, zomri! Zomri, zomri, zomri!" kričala som, kým som za letu strielala. Popri tom som stihla spadnúť a vybiť dych. To prejde.
Bežala som ďalej a snažila som sa nabrať dych, ktorý som si sama vybila. Zacítila som ďalšiu strelu vo svojom chrbte a naozaj som sa naštvala.
,,Ty malá mrchá!!!!!!" strielala som sa a päť-krát som ju trafila. Spadla na zem, ja som k nej pristúpila a nohu som jej položila na hruď. Rukou som jej pootočila hlavu a skamenela som.
To bola... Toushirova bývalá priateľka Hinamori Momo.
,,No, ďalší dôvod ťa zabiť."
,,Urahara mi dal nádej." zašepkala a usmiala sa. ,,Som šťastná."
Ja som bola podráždená. Nohu som dala preč z jej hrude a nohou som ju idrela do tváre. A znovu, a znovu, a znovu...
Neviem z akého dôvodu, ale...páčilo sa mi to. Po chvíli, keď som ju dostala do bezvedomia som z tadiaľ utiekla.
Ďalšia strela ma trafila do ramena.
,,Sakra!" strelila som po niekom a až potom som zistila, že je to Nelliel. V očiach mala bezradnosť, smútok a strach.
,,Nelliel." prekvapenie nahradilo podráždenie. ,,Ty krava! Prečo si ušla!? Ulquiorra je zdrtený! ON!" kričala som a Nelliel sklopila pohľad.
,,O-on...povedal, že a-ak sa k n-nemu n-nepridám....zabi-je Ulquiorru a Grimmjowa a to," vzhliadla ku mne uslzenými očami. ,,som nechcela, naozaj."
Veriť-neveriť... Veriť-neveriť... Veriť-neveriť
Nechala som Nelliel Nelliel a ksla som ďalej.
,,Keď táto vojna skončí, už sa viac nebudeš musieť bát a ani plakať." to bolo posledné, čo som jej povedala, než som sa opäť rozbehla.
Zastala som a pomaly som sa otočila.
Stál tam! Urahara! Bol necelých dvadsať metrov odo mňa! O krok slm ustúpila a začala som cúvať.
Napriahla som zbraň a strelila som ho. Z jeho rany vypadla guľka a rana sa začala hojiť. Bola som vystrašená. Aj on po mne vystrelil, ale moje rany sa nehojili. Guľka sa rozplynula na nejakú tekutinu a rana ma začala štípať. Zovrela som si ju a porpi cúvaní som doňho strielala.
,,Zomri! Len to si zaslúžiš! Zabil si ich!" kričala som.
,,Ale Nami, rozptyľovali ťa. Hlavne ten chlapec.... Ako sa to volal? Aha, už viem, Soko Kiru. Dobrý zabijak, škoda, že slabý. Neprežil by, keby som doňho dal gény, ale čo už." mykol plecami a ja som sa zastavila.
,,Ty hnusná, sadistická sviňa!!! Zhni v pekle ty *****!!!" kričala som bez toho, aby som prestala strieľať.
,,Upokoj sa, Nami-chan." skoro som spadla z útesu. Zdvihol zbraň a strašidelne sa usmial. ,,Je koniec, Nami-chan." lesom sa ozval výstreľ a ja som pomaly strácala vedomie.

Net alá skapatá ryba stále pokračuje!!!

7. srpna 2015 v 22:22 | Nami |  Oznamy
Árgh! Ako ste mohli zistiť podľa názvu, net je ešte stále ako skapatá ryba. A viete, čo? Pred dvoma týždňami hovorili, že to do dvoch týždňou spravia a dnes sa pýtam maminy: ,,Kedy to bude?" A ona mi povie: ,,Pred dvoma týždaňami hovorlili, že za dva týždne a dnes sú to dva týždne." Som na ňu vyvalila oči, potom sestarnica, ktorá do tej doby ignorovala svet. Čiže tak, takže ešte počkajte, lebo nemám šajnu, kedy to bude. Okso, brú noc

Our little secret 4

7. srpna 2015 v 22:15 | Nami |  Our little secret
Tak, ďalšia kapitola. Chyby som si kontrolovala, ale ak tam dáke má, tak ich ignorujte a na konci ma nezabite (a ak mi to nepridalo obrázok, tak pardon, ale hádam sa bez obrázku zaobídete)

Opatrne som vošla do izby a porozhlidla som sa.
,,Yosi, si to ty?" spýtala sa Orihime a rýchlo vyšla z kúpeľni aj s vreckovým nožíkom.
,,He? Čo sa tu robí?" spoza jej chrbta vyšla aj Rukia.
,,Je to strašné! Azajaka na Haja opäť zaútočila. A zabila Unohanu-sensei..." hovorila Rukia a slzy mala na krajíčku. Ja som bola vystrašená. Niekto sa za mňa vydáva opäť zabíja!
,,J-ja s-si musím niečo vybaviť." povedala som roztrasene a Orihime ma chytila za zápästie.
,,Nechoď! Čo ak sa ti niečo stane!"
Musela som sa pousmiať. Toto dievča, ktoré som chcela prvý deň vyhodiť von oknom, mi prirástlo k srdcu.
,,Budem si dávať pozor, sľubujem." vytrhla som sa jej zo zovretia a išla som do izby, kde boli Grimmjow a Ulquiorra.
Zatrieskala som na dvere a čakala som, kým mi niekto otvorí. Po chvíľke mi otvoril Grimmjow a ja som bez pozvania vošla do izby.
,,Tak za prvé, ak ma chcete obviňovať, ja vám to vysve-" sekla som sa, keď som uvidela vyjavénoho Ichiga a... Toushira!
,,Toushiro..." zašepkala som a pomaly som k nemu pristúpila. Zastala som pred ním a tuho som ho objala.
,,Som rada, že si v poriadku..." šepkala som a tvár som mu zaborila do ramena.
,,Em, Yosi, dusíš ma." povolila som stisk, ale nepustila som ho.
Vojna je vyhlásená. Kto nemá spojencov, prehrá. Ja ich mám, ale aj tak sa cítim slabá.
,,Ehmm, Yosi, na slovíčko." Grimmjow mi poklepal na rameno a ja som pustila Toushira. Vyšli sme na chodbu spolu s Ulquiorrom.
,,Tak pre-" stopla som Grimmjowa.
,,Tak najskôr, ja som ju nezabila!!" vykríkla som z plného hrdla a všetci, ktorí boli na chodbe, sa na mňa otočili.
,,Ale-" chcel niečo nzmietnuť, ale Ulquiorra ho ráznym: ,,Sklapni, odpad." zastavil.
,,Z neznámeho dôvodu ti verím."
,,Ty si sa načisto pomiatol." vzdychol si Grimmjow a oprel sa o stenu.
,,Dobre teda. Kto to, asi, bol?"
,,Niekto z Uraharových ľudí. Niekto, kto je mu najbližšie a to, asi, je...hmm... Soi Fong."
Ulquiorrová chladná maska zmizla a Grimmjow na mňa valil oči.
,,Soi Fong je jeho adoptívna dcéra. Adoptoval ju, keď s jeho ženou, Yoruichi, nemohli mať deti." povedala som na jeden dych a do pľúc som nabrala vzduch.
Obaja na mňa ešte hodnú chvíľu čumeli, ako na blázna, ale ako prvý sa spamätal Ulquiorra.
,,Takže, to ona sa vydáva za teba a zabíja?"
,,Asi áno, keďže je mu úplne oddaná, potom, čo ju zachránil." nechápavo sa na mňa pozreli. Oprela som sa o stenu a zviezla som sa po nej. ,,Vy dvaja máte štastie, že máte niečo, čo som ja už dlho nemela. A tým niečím je rodina. Rovnako ako ja, bola Soi sama. Bez rodiny bola nemilovaná, opustená, odstrkovaná a nenávidená. No, keď k vám príde neznámi muž a povie vám, že si vás adoptuje, je to," nadýchla som sa a následne som vydýchla. ,,akoby ste sa znovu narodili. Zrazu zabudnete na všetky problémy a cítite že niekam patríte. Že vás ten niekto bude milovať a Soi mala to šťastie." moja usmievavá tvár potemnela a nahradilo ju zamračenie. ,,Ale ja som to šťastie nemala. Keď za mnou prišla opatrovateľka, že si ma chce pán Kisuke adptovať, bola som...šťastná! Ale keď ma priviedol do laboratórie, kde boli všetky tie nepodarené pokusy," celá som roztriasla. ,,chcela som, aby si ma v živote neadoptivoval. Chcela som zomrieť, nechcela som tam byť. A potom, keď na mne začal robiť pokusy, už som nechcela, aby som zomrela ja, ale on." zaťala som zuby. Pozrela som sa na nich a obidvaja sa tvárili vystrašene. ,,Ale už je to za mnou a už sa tam nikdy nevrátim. Nech vojna dopadne akokoľvek, nikdy sa tam už nebudem musieť vrátiť." zaklonila som hlavu a usmiala som sa.
,,Vojna dopadne tak, že Urahara zomrie, Nelliel bude oslobodená a ty s Toushirom budeš šťastná." povedal rozhodne Ulquiorra a ja som sa usmiala.
,,Teraz musím poďakovať ja tebe, Ulquiorra-san." zasmiala som sa. ,,A...držali ste v ruke zbraň?" spýtala som sa.
,,Áno." odpovedali bez zaváhania.
,,Strielali ste?"
,,Áno." prekvapene som zamrkala.
,,Fajn, takto pôjde ľahšie. V noci sa stretneme pri jazere, zatiaľ ahoj." otočila som sa, zamávala som im a odišla som.
Vošla som do izby, zevrela som dvere a oprela sa o ne.
,,Húf." vydýchla som si.
,,Prečo si si tak úľavne vydýchla, Nami? Ešte nie je po všetkom." pozrela som sa na Soi Fong, ktorá sedela na parapete.
,,Tse, čo ty tu robíš?" vyštekla som.
,,Ja som tu za otca. Už nemáš žiadnu šancu na návrat."
,,Ako dobre." vytiahla som zbraň. ,,Ty budeš prvá, ktlrá bude použitá, ako odkaz, ciže papa."
,,Ee." pokrútila prstom. ,,Hádam nechceš, aby ublížili Rukii, Orihime, Ichigovi alebo ďalším, s ktorými si sa zblížila."
,,Ty malá mrcha!" vykríkla som.
,,Pšššt, každú chvíľu prídu a do tej doby, zbohom." vietor sa rozfúkal, zabalil jej telo do závesov a keď fukať prestalo, nebola tam.
,,Sakra."
,,Yosi!! Kde si?" spýtala sa Rukia
,,Tu." povedala som stručne a naďalej som hľadela von oknom.
,,Orihime, Rukia." pozreli sa na mňa. ,,Dávajte si pozor. Azajaka na Hajasa môže kedykoľvek zaútočiť"
,,To je pravda, preto si dávaj pozor aj ty, Yosi." povedala Rukia. Usmiala som sa.
,,Možno... Možno, že keď vojna skončí...možno im to poviem. Všetko." pomyslela som si a povzdychla som si.
Niekto zaklopal na dvere a ja som sa prudko otočila.
,,Idem otvoriť!" povedala som a pribehla som k dverám. Srdce mi silno búšilo a hlava mi div nepraskla. Môže to byť niekto od Uraharových ľudí, možno on sám. Ale...zabije mňa. Nie Rukiu. Nie Orihime. Mňa.
Otvorila som dvere a v nich stál...

Our little secret 3

5. srpna 2015 v 16:46 | Nami |  Our little secret
Dalšia kapitola. Viem opakujem sa, ale chyby, zase, ignorujte

,,Nie som decko!!" zakričala a ja som pretočila očami.
,,Vyzeráš na to." povedala som a ona privrela oči.
,,Vyzerá to tak, že ten jed, čo vymyslel Urahara, funguje. Rany sa ti nehoja." pozrela sa na ranu, ktorá bola z polovice vyliečená. ,,Mno dobre, iba to spomaľuje, ale ak ťa zasiahnem viackrát, zomrieš."
,,To je nemožné, decko."
Myklo jej obočím.
,,Už som ti hovorila," namierila na mňa zbraň. ,,že nie som decko!" vystelila a ja som sa rozbehla po chodbe.
,,Tak ja budem len utekať, hej?" pomyslím si a vybehnem na strechu. Dievča ma nasleduje.
Zastavila som na konci stechy a dievča sa zasmialo.
,,Tak, už nemáš kam ujsť." povedalo víťazoslávne a ja som sa zasmiala.
,,Vážne?" uvoľnila som telo a padala som zo stechy. Pribehla ku kraju strechy a ja som po nej vystrelila. Trafila som ju do ramena.
Pevne si ho chytila a aj ona po mne strelila, no netrafila sa. Rovnými nohami som pristála na zemi a rozbehla som sa do lesa. Zastala som pri jazere, kde som si naposledy priznala city k Toushirovi a zvalila som sa do suchého lístia.
,,Au." chytila som sa poraneného pleca a povzdychla som si.
,,Sakra. Keby som ho zabila hneď prvý deň, nič z tohto by sa nestalo, ale niééé, Nami sa musí zamilovať. Zasa." dodala som a posadila som sa. Do ruky som zobrala kameň a hodila som ho do jazera.
,,Nami." bola to Soi Fong.
,,Čo chceš, Soi?" spýtala som sa otrávene.
,,Otec ti dáva ešte jednu šancu. Ak ho zabiješ..." na chvíľu sa sekla. ,,bude všetko tak, ako má byť! Znova budeš-" prerušila som ju.
,,Vrah!? Ja už ním nechcem byť! Nikdy som nechcela!" postavila som sa a chytila som ju za plecia. ,,Ja som musela byť vrahom! Či som chcela alebo nie!! Zobral mi život! Zobral mi všetko! Lásku, kamarátku!!! To on ich zabil!!!!" pevne som jej zvierala plecia. V očiach mala bolesť. Pustila som ju a otočila som sa jej chrbtom. ,,A ja hlúpa som verila, že to nebol Urahara. Že to bol niekto iný. Ale," otočila som sa na ňu so slzami na krajíčku. ,,mýlila som sa. Pretože to on mi všetko zobral. A aby som sa v živote nemala čím rozptylovať, zabil ich. Mala by som ťa zabiť, ako pomstu, ale lepšie bude, keď rovno zabijem jeho." odkráčala som. Keď ma už nemohla vidieť, oprela som sa o strom, zviezla som sa po ňom na zem a slzy mi začali tiecť po lícach a vpíjali sa do studenej zeme. Sklopila som tvár do dlaní a začala som hlasno plakať.
**************
,,Nami! Nami, kde si!" Yuki ma chytila za plece a ja som k nej vzhliadla uslzenými očami.
,,Čo sa deje?" sadla si vedľa mňa a ja som si položila bradu a skrčené kolená.
,,Bolí to."
,,Čo ťa bo-" sekla sa, keď uvidela moje ruky, na ktorých boli stopy po mnohých ihlách.
,,Aha." objala ma okolo pliec a usmiala sa.
,,Prejde to! Musíš byť silná! A keď to dokážeš, už nikdy nebudeš musieť plakať! Sľubujem!" dala predo mňa ruku skrčenú v päsť. Urobila som to isté a ťukla sme si nimi.
Usmiala som sa.
,,Tak poď!" podala mi ruku a ja som ju prijala.
***************
,,Yuki, hovorila si, že keď to dokážem, nebudem musieť plakať. Tak teda, prečo plačem?" ramená sa mi natriasali plačom.
Sama neviem, prečo som plakala. Možno preto, že neviem, čo sa stane mne. Toushirovi. Možno som plakala nad tým, aká bezmocná teraz som. Možno nad svojou minulosťou.
Ale až potom mi to došlo. To boli tie slzy, ktoré som v sebe držala veľmi, veľmi dlho.
Započula kroky. Poočku som sa pozrela, kto to ide.
,,Blbé nedostačujúce periferné videnie." pomyslela som si, postavila som sa vyšla som spoza stromu.
,,Ách, to si ty, Grimmjow." povedala som a on dal ruky za hlavu.
,,Počúvaj, neviem, kto je ten tvoj šéf, ale Nelliel nás zradila a pracuje preňho." povedal a ja som prekvapene zamrkala.
,,Myslela som si, že preňho pracujete všetci." povedala som a Grimmjow si odfrkol.
,,Ja pre takého potkana pracovať nebudem."
,,Hmm," zamrnčala som. ,,to som si hovorila aj ja a pozri sa na mňa." ukázala som na seba.
,,Áno viem, si vrah." pretočil oči. ,,Prišiel som uzavrieť mier. Pôvodme mal ísť Ulquiorra, ale toho zrada Nelliel pomerne dosť zasihla." podal mi ruku. ,,Ehm... Takže, em, mier?" zamyslela som sa.
Bolo by to dobré, mať na strane niekoho, kto ide proti tomu istému cieľu. Sama nič nesmôžem, ale s nimi.
Po mojom dlhom zamýšľaní na ňom bolo vidieť, že zneistel.
Uškrnula som a podala som mu ruku.
,,Dobre teda. Ale mám jednu podmienku."
,,Hovor." vyzval ma.
,,Pomôžete mi zabiť Uraharu." vyvalil na mňa oči. Pár minút bol ticho.
,,Ehm, Grimm-"
,,Ty si sa dočista pomiatla! Je hádam jasné, že jediný, kto s tým bude súhlasiť, som ja! To si až taká sprostá! Sa uvedom!" vrazila som mu.
,,Ty drž hubu!"
,,Ja sa pridám." ozvalo sa spoza stromu a obaja sme sa otočili. Spoza stromu vyšiel Ulquiorra s rukami vo vreckách.
Zasmiala som sa.
,,Tak vidíš." uškrnula som sa a Ulquiorra mi podal ruku.
,,Splním tvoju podmienku, Yosi." jeho ruku som prijala.
,,To som rada a nehovkr mi Yosi. Moje pravé meno je Nami."
,,Dobre, Nami."
,,Em, Ulquiorra." povedal Grimmjow a obidvaja sme sa naňho otočili.
,,Čo je odpad?" Grimmjow zavrčal.
,,Ak som ja debil,čo si potom ty, že si pristúpil na túto podmienku." mlačal.
,,Hej, Ulquiorra." položila som mu ruku na plece a on sa na mňa pozrel. V očiach sa mu zračila bolesť.
,,Nelliel sa k Uraharovi nepridala z vlastnej vôle." prekvapene sa zamračil. ,,Donútil ju. Neviem síce ako, ale donútil. Rovnako ako mňa. Mne sľúbil nový život a nakoniec som skončila...takto." povedala som a rozhodila som rukami.
Keď som sa mu lepšie pozrela do tváre uvidela som v nich slzy. Ale toto boli slzy úľavy. Nqhol sa ku mne a zašepkal:
,,Ďakujem." to bolo jediné, čo mi povedal, než spolu s Grimmjowom zmizli v lese.

Our little secret 2

2. srpna 2015 v 18:21 | Nami |  Our little secret
Ďalšia kapitola na svete. Chyby ignorujte

Išla som späť do izby a ľahla som si na posteľ. Začalo mi byť nevoľno. Prevalila som sa na bok a kolená som si pritlačila k bruchu.
,,Au," povedala som potichu a dvere sa otvorili.
,,Huh, Yosi? Deje sa niečo? Si v poriadku?" prirútila sa ku mne Orihime a položila mi ruku na čelo.
,,Úplne horíš!" vykríkla a ja som sa na ňu unavene pozrela.
,,Vážne?" pozdvihla som obočie. Nezvyknem byť chorá... vlastne, naposledy som bola chorá asi keď mi bolo desať.
,,Počkaj tu! Ja idem za Unohanou-sensei!" povedala, vybehla z izby a ja som si vzdychla.
,,Sakra, zrovna teraz prídu vedľajšie účinky." pomyslela som si a zavrela som oči. Asi za päť minuť prišla Orihime aj s Unohanou.
Siahla mi na čelo, zmerala teplotu a dala mi nejaké lieky.
,,Večer by to už malo prejsť, možno aj skôr." usmiala sa a postavila sa. ,,Orihime-chan, choď na hodinu, ja jej len dám ešte nejaké lieky a potom pôjdem." usmievala sa na ňu a Orihime prikývla.
,,Hai, sensei." s týmito slovami odišla z izby. Unohana sa na mňa pozrela vážnym pohľadom.
,,Pracujete pre Uraharu, však?" spýtala som sa na rovinu.
,,Pracovala som," opravila ma a zo svojej hnedej tašky vytiahla nejakú striekačku. Bez toho, aby mi niečo povedala, som si vyhrnula rukáv a ona mi vpichla látku zo striekačky do žily.
,,Tak, malo by to prejsť."
,,Arigato." zamrmlala som a posadila som sa.
,,Dávaj si pozor, Nami. Ak ťa niekto odhalí, Urahara ťa zabije."
,,Aj tak som mu vyhkásila vojnu," mykla som plecami.
,,Baka! Ako si to mohla spraviť!?" pretočila som oči, ľahla som si a otočila som sa jej chrbtom.
,,Mala by som oddychovať, nie je tak? Tak choďte." mávla som ku dverám a Unohana zavrčala.
,,Ak sa ti niečo stane, za nič neručím." počula som otvorenie dverí.
,,Uhm," zamrmlem a zavriem oči.
Keď som sa zobudila, bolo už po vyučovaní. V izbe už bola Rukia a Orihime, no Nelliel som nikde nevidela.
,Kde je Nelliel?" spýtala som sa a Rukia sa sa na mňa pozrela.
,,Ach, ako ti je?" spýtala sa ma.
,,Dobre. Kde je Nelliel?"
,,Nevieme." povedala Orihime a ja pozdvihla obočie.
,,Ako to?"
,,Jednoducho ju nevieme od raňajok nájsť." povedala Rukia a ja som na chvíľu zavrela oči.
,,Tak počkať!!" prebyslo mi hlavou a posadila som sa.
,,A čo Toushiro?"
,,Ach," sklopila zrak Rukia.
,,Vieš.... On..." sekla sa.
,,Čo on!? Čo je s ním?!"
,,On spadol so schodov a udrel sa do hlavy. A ešte sa nezobudil."
Bola som vystrašená.
,,Ja ho pôjdem pozrieť," postavila som sa, ale Rukia ma zastavila.
,,Stoj. Ešte ráno ti bolo zle."
,,Už je mi dobre." povedala som a odstrčila ju od seba. Zamierila som si to rovno do šklolskej ošetrovne.
Vošla som a pozrela som sa na ležiaceho Toushira. Pristúpila somk nemu a vzdychla som si.
,,Tak Urahara mi poslal odkaz, čo?" spýtala som sa osoby, ktorá stála za mnou.
,,Áno. Mala by si vedieť, že ak sa vzoprieš proti Uraharovi, tak to neskončí zle len pre teba, ale aj pre tvojich najbližších, Nami." otočila som sa na ňu.
,,Viem to. Ale vojna bola vyhlásená. Už nič nespravím, Nelliel."
,,Bola si hlúpa, že si vyhlásila vojnu."
,,Ale ja ju vediem kôli niekomu, kto mi za to stojí"
,,Ake romantické." pretočila očami.
,,Radšej choď, nechcem ťa zabíjať nad ním."
,,Milé od teba," už-už vyšla z izby, keď v tom sa zastavila. ,,Urahara ti odkázal toto: ,,Zradila si ma. A za zradu musíš byť potrestaná nie len ty." Mala by si vedieť, čo to znamená,"
,,Viem," prikývla som a Nelliel vyšla z izby.
,,Asi ju zabijem." zavrčala som sa a zamyslela som sa. ,,Mala by som poslať Uraharovi nejaký odkaz. Hmmm," premýšľala som, koho by som tak mohla zabit, kým som vychádzala z izby.
,,Huh?!" ledva som sa stihla vyhnúť letiacej dýke.
,,Ktorý dement...!" vytaihla som svoju dýku, ktorú som nosila večne pri sebe. Niekto predo mnou stál. Nevidela som mu do tváre, už iba z toho dôvodu, že mal na sebe kuklu. Ale podľa tej postavy som usúdila, že je to žena.
,,Tak fajn. Ďalší z Uraharových poskokov," vzdychla som si a pevne som zovrela dýku.
,,Ja a Uraharov poskok?! Nechci ma rozosmiať! Pre toho dementa síce pracujem, ale toto bola úloha niekoho iného, čiže je to jedno," z opasku vytiahla pištoľ a ja som pretočila očami.
,,No tak, strel. Aj tak mi to nič nespraví. Za chvíľu to zmizne, mala by si to vedieť." zneistela. Vložila zbraň späť za opasok a v ruke zovrela dýku.
,,Naozaj ťa neposlal Urahara. Prišla si sem na vlastnú päsť. Aké odvážne." vytiahla som pištoľ a zasmiala som sa. ,,Ale nezabúdaj, že na teba guľky platia," zasmiala som sa a ona spravila krok ku mne.
,,Odvážna, to sa mi páči." strelila som. Guľke sa uhla a ja som sklopila ramená. ,,Musela si sa uhnúť?"
,,Áno musela!" hodila po mne dýku a tá sa mi zabodla do ramena.
,,Au? (áno, ten otáznik je tam správne)" vytiahla som si ju z ramena a rana sa mi začala hojiť a ani nie do minúty bolo po zranení.
Opäť vytiahla pištoľ a strelila. Prešla som si po zranení a skoro som odpadla.
Rana sa nehojila.
,,Možno kôli tim vedľajším účinkom," pomyslím si a hodím po nej dýku, ktorá jej pretrhne kuklu. Predo mnou stojí blonďave dievča s, asi, hnedými očami.
,,Ja bojujem proti decku?!" dostanem zo seba.

Poviedka na prianie pre Ariu

1. srpna 2015 v 20:30 | Yuki |  Poviedky na prianie

Poviedka na prianie pre Ariu

SAO, Kirito x Asuna, romantické, jednorázovka
Gomen, nie je to nič moc. Jednorázovky mi veľmi nejdú, no zisti sama :/

,,Uáhh!" Zívla som si a posadila sa. Cez okno už presvitali prvé ranné lúče a hladili ma po tvári.
,,Um, Kirito, vstávaj, dnes ideme predsa dobyť sedemdesiatu druhú úroveň!" Pomykala som Kiritom. On len nespokojne zamrmlal, no otvoril oči.
,,Idem sa nachystať. Zraz pred domom o päť minút, dobre?" Spýtal sa ešte rozospatý Kirito.
,,Um!" prikývla som a odišla do kúpeľne.
Keď som bola hotová, mala som zbalené jedlo a zbrane, vyšla som na dvor. Kirito tam už bol a opieral sa o strom. Jemné vločky sa mu zamotávali do vlasov a on si ich každú chvíľu zhadzoval. V SAO sme už dva roky, no stále si nedokážem zvyknúť na tú realistickú prírodu a zvieratá. No a taktiež na tie realistické pocity, čo cítim ku Kiritovi. Každé ráno, čo ho uvidím, sa vo mne stále viac stupňujú tie pocity. Myslím, že pocity obrovskej lásky...
,,Hoj!" pozdravil nás Klein aj s jeho guildou keď sme dorazili na námestie.
,,A-ahojte!" nesmelo pozdravila Silica a zahryzla sa do jablka.
Po pár vymenených informáciách sme sa vybrali dobyť sedemdesiaty druhý level.
,,Ste všetci pripravení?" spýtal sa Kirito, keď sme stáli pred veľkými modrými dverami, zdobenými rôznymi ornamentmi.
,,Hai!" zvolali sme jednohlasne a vybrali sa dnu.
Tmavú miestnosť ožiarili fakle, ktoré horeli bielym plameňom. Vzduch cítil zatuchlinou a hnijúcim mäsom. Zanedlho sa tam objavil boss. Bol to obrovský zelený jašter zo zubami dlhými ako dospelý človek. Kirito zaútočil ako prvý, a po ňom som vyštartovala ja. ,,Výmena!" zakričal a ja som skočila dopredu. Jašter pľul plamene, no vyhýbala som sa im. Vyskočila som do vzduchu a meč som mu zabodla do chrbta. Jašter zaškriekal a chvostom ma zrazil na zem. Počula som, ako na mňa Kirito kričí, no ja som len cítila náraz a potom som stratila vedomie.
*Neskôr*
,,Už si hore. To je dobre!"
Otvorila som oči. Ležala som na posteli u nás v dome a zhora sa na mňa usmieval Kirito. Mal ustarostenú tvár a kruhy pod očami. Pohladil ma po líci a mne poskočilo srdce.
,,Kirito, čo sa stalo?" spýtala sa som sa a pretrela si oči.
,,No, bojovali sme proti bossovi, a on ťa zhodil na zem a ty si stratila vedomie. Spala si tri dni. Bolo to pre mňa mučenie."
,,Och, už si spomínam. Takže dnes je Valentín, však?" posadila som sa.
,,Nuž, áno" povedal Kirito a začervenal sa.
,,Vtedy sme vždy s kamarátkami piekli koláčiky v tvare srdca!" smutne som sa usmiala a postavila sa. Trochu sa mi zatočila hlava, no Kirito ma zachytil.
,,Vážne? Tak tie by som rád ochutnal!" Zašepkal Kirito a pozrel sa na mňa. V očiach mu bolo vidieť nepatrné iskričky.
,,Poďme na balkón!" navrhol po chvíli trápneho ticha, v ktorom som celá červená blúdila pohľadom po izbe.
Kirito otvoril balkónové dvere a dnu začal prúdiť studený vzduch. Pritiahla som si sveter bližšie k telu, no ani to nepomáhalo.
,,Ách, ako je krásne!" nadchýnala som sa nad krásnym zasneženým dňom.
,,Asuna?" spýtal sa nesmelo Kirito.
,,Áno?"
,,Ja len...keď už je ten Valentín...niečo pre teba mám." Zajachtal. Takého nervózneho som ho ešte nevidela. Siahol si do vrecka nohavíc a vytiahol z tade podlhovastú červenú krabičku previazanú striebornou stuhou. Nadýchla som sa chladného vzduchu. No ani to nepomohlo, aby som ukľudnila svoje divo bijúce srdce. Otvorila som krabičku a zalapala po dychu. Vnútri sa na zamatovej poduške blyšťal strieborný náhrdelník v tvare srdca.
,,Och Kirito, nemusel si si robiť starosti!" povedala som, no usmiala som sa.
,,Toto je najmenej, čo ti môžem dať. Och, je tu vlastne ešte jedna vec.." Povedal a chytil mi tvár do dlaní. Jeho horúci dych som cítila na uchu: ,,Asuna, keď sa z tadeto dostaneme, poviem ti to znovu!... Milujem Ťa!" povedal a spojil naše pery v horúci bozk plný vášne. Rukou ma hladil po chrbte a ja som mu ruky obkrútila okolo krku.Nevedela som sa ho nabažiť. Jeho sladké ústa mi spôsobovali príjemnú triašku, nehovoriac o jeho dotykoch. Jazykom sa mi snažil vojsť do úst a tak som ich trochu pootvorila. Začal sa jemný tanec jazykov, ktorý nemohol nikto prerušiť...Teda...
,,Hej Kirito, čakáme dole už asi....ou, sorry!" zasekol sa Klein vo dverách a my sme sa od seba odtiahli. Nabrala som do pľúc kyslík a červenajúc pozrela na Kleina, ktorý už ale zo smiechom kamsi zmizol.
Pozrela som sa na Kirita. Hľadel na oblohu a usmieval sa.
,,Ďakujem." Šepla som a oprela sa o jeho plece.
,,Za čo?" spýtal sa.
,,Za krásneho Valentína!" povedala som, na čo ma on objal. Hlavu som si opierala o jeho hruď a načúvala rytmu jeho srdca. Nikdy som sa necítila taká šťastná.
....Keď sa na to pozerám spätne, nikdy by som si nepomyslela, že na to, aby som pocítila pravú lásku, som na dva roky musela uviaznuť v hre. No zrejme to bol môj osud...