Poviedka na prianie pre Ariu

1. srpna 2015 v 20:30 | Yuki |  Poviedky na prianie

Poviedka na prianie pre Ariu

SAO, Kirito x Asuna, romantické, jednorázovka
Gomen, nie je to nič moc. Jednorázovky mi veľmi nejdú, no zisti sama :/

,,Uáhh!" Zívla som si a posadila sa. Cez okno už presvitali prvé ranné lúče a hladili ma po tvári.
,,Um, Kirito, vstávaj, dnes ideme predsa dobyť sedemdesiatu druhú úroveň!" Pomykala som Kiritom. On len nespokojne zamrmlal, no otvoril oči.
,,Idem sa nachystať. Zraz pred domom o päť minút, dobre?" Spýtal sa ešte rozospatý Kirito.
,,Um!" prikývla som a odišla do kúpeľne.
Keď som bola hotová, mala som zbalené jedlo a zbrane, vyšla som na dvor. Kirito tam už bol a opieral sa o strom. Jemné vločky sa mu zamotávali do vlasov a on si ich každú chvíľu zhadzoval. V SAO sme už dva roky, no stále si nedokážem zvyknúť na tú realistickú prírodu a zvieratá. No a taktiež na tie realistické pocity, čo cítim ku Kiritovi. Každé ráno, čo ho uvidím, sa vo mne stále viac stupňujú tie pocity. Myslím, že pocity obrovskej lásky...
,,Hoj!" pozdravil nás Klein aj s jeho guildou keď sme dorazili na námestie.
,,A-ahojte!" nesmelo pozdravila Silica a zahryzla sa do jablka.
Po pár vymenených informáciách sme sa vybrali dobyť sedemdesiaty druhý level.
,,Ste všetci pripravení?" spýtal sa Kirito, keď sme stáli pred veľkými modrými dverami, zdobenými rôznymi ornamentmi.
,,Hai!" zvolali sme jednohlasne a vybrali sa dnu.
Tmavú miestnosť ožiarili fakle, ktoré horeli bielym plameňom. Vzduch cítil zatuchlinou a hnijúcim mäsom. Zanedlho sa tam objavil boss. Bol to obrovský zelený jašter zo zubami dlhými ako dospelý človek. Kirito zaútočil ako prvý, a po ňom som vyštartovala ja. ,,Výmena!" zakričal a ja som skočila dopredu. Jašter pľul plamene, no vyhýbala som sa im. Vyskočila som do vzduchu a meč som mu zabodla do chrbta. Jašter zaškriekal a chvostom ma zrazil na zem. Počula som, ako na mňa Kirito kričí, no ja som len cítila náraz a potom som stratila vedomie.
*Neskôr*
,,Už si hore. To je dobre!"
Otvorila som oči. Ležala som na posteli u nás v dome a zhora sa na mňa usmieval Kirito. Mal ustarostenú tvár a kruhy pod očami. Pohladil ma po líci a mne poskočilo srdce.
,,Kirito, čo sa stalo?" spýtala sa som sa a pretrela si oči.
,,No, bojovali sme proti bossovi, a on ťa zhodil na zem a ty si stratila vedomie. Spala si tri dni. Bolo to pre mňa mučenie."
,,Och, už si spomínam. Takže dnes je Valentín, však?" posadila som sa.
,,Nuž, áno" povedal Kirito a začervenal sa.
,,Vtedy sme vždy s kamarátkami piekli koláčiky v tvare srdca!" smutne som sa usmiala a postavila sa. Trochu sa mi zatočila hlava, no Kirito ma zachytil.
,,Vážne? Tak tie by som rád ochutnal!" Zašepkal Kirito a pozrel sa na mňa. V očiach mu bolo vidieť nepatrné iskričky.
,,Poďme na balkón!" navrhol po chvíli trápneho ticha, v ktorom som celá červená blúdila pohľadom po izbe.
Kirito otvoril balkónové dvere a dnu začal prúdiť studený vzduch. Pritiahla som si sveter bližšie k telu, no ani to nepomáhalo.
,,Ách, ako je krásne!" nadchýnala som sa nad krásnym zasneženým dňom.
,,Asuna?" spýtal sa nesmelo Kirito.
,,Áno?"
,,Ja len...keď už je ten Valentín...niečo pre teba mám." Zajachtal. Takého nervózneho som ho ešte nevidela. Siahol si do vrecka nohavíc a vytiahol z tade podlhovastú červenú krabičku previazanú striebornou stuhou. Nadýchla som sa chladného vzduchu. No ani to nepomohlo, aby som ukľudnila svoje divo bijúce srdce. Otvorila som krabičku a zalapala po dychu. Vnútri sa na zamatovej poduške blyšťal strieborný náhrdelník v tvare srdca.
,,Och Kirito, nemusel si si robiť starosti!" povedala som, no usmiala som sa.
,,Toto je najmenej, čo ti môžem dať. Och, je tu vlastne ešte jedna vec.." Povedal a chytil mi tvár do dlaní. Jeho horúci dych som cítila na uchu: ,,Asuna, keď sa z tadeto dostaneme, poviem ti to znovu!... Milujem Ťa!" povedal a spojil naše pery v horúci bozk plný vášne. Rukou ma hladil po chrbte a ja som mu ruky obkrútila okolo krku.Nevedela som sa ho nabažiť. Jeho sladké ústa mi spôsobovali príjemnú triašku, nehovoriac o jeho dotykoch. Jazykom sa mi snažil vojsť do úst a tak som ich trochu pootvorila. Začal sa jemný tanec jazykov, ktorý nemohol nikto prerušiť...Teda...
,,Hej Kirito, čakáme dole už asi....ou, sorry!" zasekol sa Klein vo dverách a my sme sa od seba odtiahli. Nabrala som do pľúc kyslík a červenajúc pozrela na Kleina, ktorý už ale zo smiechom kamsi zmizol.
Pozrela som sa na Kirita. Hľadel na oblohu a usmieval sa.
,,Ďakujem." Šepla som a oprela sa o jeho plece.
,,Za čo?" spýtal sa.
,,Za krásneho Valentína!" povedala som, na čo ma on objal. Hlavu som si opierala o jeho hruď a načúvala rytmu jeho srdca. Nikdy som sa necítila taká šťastná.
....Keď sa na to pozerám spätne, nikdy by som si nepomyslela, že na to, aby som pocítila pravú lásku, som na dva roky musela uviaznuť v hre. No zrejme to bol môj osud...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lucy-chan Lucy-chan | Web | 2. srpna 2015 v 23:06 | Reagovat

milá poviedka :)

2 Justyna Justyna | Web | 20. července 2017 v 22:53 | Reagovat

Každý z nás tak či onak aspoň raz tvárou v tvár s akciami, ktoré sľubujú veľké ocenenie - televízory, autá, chladničky alebo iPhone6. Ale je to naozaj - získať zdarma iPhone? Detailov WEB!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama