Říjen 2015

Dark Changes 5.

25. října 2015 v 17:10 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 5.

Nová kapitola je tu...


*Nami*
Ja a Yuki sme celé triasli od zimy a ja som myslela, že mi telo primŕza k pyžamu. ,,S-si v por-iadk-u?" dostala zo seba Yuki, hoci vyzerala horšie, ako ja. ,,T-ty sa máš, čo ozývať…" povedala som a pozrela som sa pred seba. ,,Už sme skoro tam." povedala som a Yuki zrýchlila. Po chvíľke sme sa do stodoly vedľa chaty a vošli sme dnu. ,,Haló!" zakričala som a niekoľko našich spolužiakov vyšlo spoza vecí, čo tam boli. ,,Yuki! Nami! Ste v poriadku!? Och! Obe ste ľadové! Na! Tu máte nejaké oblečenie!" povedal niekto… neviem kto. Rýchlo som prezliekla a Yuki tiež. Kývla som na ňu a ona mi kývnutie oplatila. ,,Ideme pohľadať Akiru! Tak tu zostaňte!" zavelila som a nás nebolo. Spoza nás sa ozval šuchot. Rýchlo som sa otočila, no niečo ma strhlo nabok. ,,Sakra! Do riti!" zanadávala som a stiahla som k sebe Yuki. ,,Čo to je!?" ,,V-vlci?" povedala som. ,,Nie! Je to rýchle a hrozne divné! Ako…" ,,Démon." dokončila som. Krátko to zavrčalo a ja som sa postavila, s kameňom v ruke. Zahnala som a hodila ho po ňom. Asi to bolo dosť silné, keďže sa mu na hlave spravil poriadny krvavý škrabanec. ,,Yuki! Hádž po nich všetko, čo nájdeš!" prikývla a obidve sme hádzali. Ak by sme neboli v smrteľnom nebezpečí, asi by som bola povedala, že je to zábava, ale teraz… Keď sme ich viac-menej zastavili, bežali sme hlbšie do lesa. Zrazu ma to chytilo za nohu a stiahlo na zem. ,,Nie! Dosť! Pusť ma!!!!" kričala som a ono ma to silno hodilo o skalu. Začala som pomaly, no iste strácať vedomie…

Dark Changes 4.

25. října 2015 v 17:07 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 4.

Okej, asi to sem pridávame zo srandy (nikto to nečíta).... :(


*Akira*
Všade bola čierno čierna tma, a ja som si nevidela ani na špičku nosa. Od zimy mi drkotali zuby. Cítila som chlad až v kostiah, pretože tenké pyžamo ho prepúšťalo. Myslela som že na mne narástli malé cencúle. Ruky som mala ešte stále zviazané za chrbtom. Sedela som na drsnej zemi v nejakom rohu.Po chvíli si moje oči privikli na tmu, a ja som vedela rozoznať nepatrný obrys dvier. Zacítila som slabý prievan. Hlava ma strašne bolela. Začula som tiché kroky. Začala som mať strach. Nevedela som o tomto mieste nič. Začula som divné a tlmené hlasy. Veľké železné dvere sa s rachotom otvorili. Nadvihla som hlavu, a čakala som svetlo, ktorého som sa však nedočkala. Do miestnosti niekdo vošiel. Videla som len obrysy postavy, predsalen je tu poriadna tma. Postava podyšla ku mne, zblízka bolo jasné že je to muž. Silne ma chytil za krkom, postavil a sotil do predu. Začala som pred ním kráčať ako zbitý pes. Moje nohy boli doškriabané kvôli tomu že som bosá bežala lesom, no po drsnej skalnatej podlahe sa drali ešte viac. Z očí mi od bolesti vyhrkli slzy. Muž ma stále silno držal za krkom. "Kde to som?" zachrčala som pošepky, čím som preťala hrobové ticho. Počula som len kvapkanie. Bolo zjavné že sme v nejakej podzemnej chodbe. Striaslo ma. Muž mi neodpovedal. Nohy a hlava ma strašne boleni. Podlomili sa mi kolená, a ja som dopadla na chladnú zem. Muž ma znovu silno zdvihol a sotil. Kráčali sme dobrú polhodinu v tme. Vtom sme zastali a muž otvoril ďalšie veľké kovové dvere. Hneď mi do očí udrelo moje obľúbené svetlo, a ja som si ich okamžite zakryla. Svetlo svietilo na stôl s okovami v rohoch. Na sucho som prehltla. Miestnosť smrdela krvou a zvratkami. Naplo ma. Muž ma začal ťahať smerom k stolu. Srdce mi od strachu divoko bilo. Zaprela som sa boľavými nohami za protest. Čo so mnou chcú urobiť?

Dark Changes 3.

25. října 2015 v 17:02 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 3.

Okej, je tu nová kapitola. Usmívající se Neviem, či to ešte niekto číta.... Plačící
*Yuki*
,,Nami? Nami kde si?" šepkala som do tmy. Vonku panovalo až desivé ticho. ,,Tu som. A buď ticho!" začula som známy hlas. Keď si moje oči ako tak privikli na tmu, zazrela som medzi stromami žlté pyžamo s bodkami. Bola to Nami. ,,Kde sú ostatní?" spýtala som sa pošepky. ,,Myslíš tých čo prežili? Tí su buď v stodole vedľa chaty, alebo sa rozutekali do lesa." ,,Fajn. Netuším, čo sa to stalo, no mám z toho zlý pocit!" zamumlala som a zahľadela sa do lesa. ,,Poď!" zavelila som, chytila Nami za ruku a viedla ju do lesa. ,,Šibe ti? Pusť ma. Fakt tu nemienim skapať hneď prvý deň výletu! Vráťme sa k ostatným!" skríkla a snažila sa mi vykrútiť zo zovretia. ,,Na to zabudni! Budeš to musieť risknúť. Ani ja nie som z tejto situácie nadšená a najradšej by som zaliezla pod perinu, no niekde tam" ukázala som do lesa ,,je Akira a potrebuje našu pomoc!". Nami sa zaleskli oči, no opakom ruky si ich zotrela: ,,Fajn. Poďme ju nájsť!". Pousmiala som sa a celá prestrašená vykročila vpred. Chlad mi prenikal cez tenké tielko pyžama až pod kožu. Obláčik pary sa nám pri každom výdychu zväčšoval, čo naznačovalo stále väčšiemu poklesu teploty. Zastavila som na malej čistinke a pozrela sa na Nami. Ústa už mala modré a oči ako zo skla. Triasla sa na celom tele. Ja som na tom nebola lepšie. Teplotu som odhadla na nejakých -15 stupňov, čo je sakra málo. ,,Ako si na tom? Mne je totiž stále väč-" nedopovedala som, lebo tmavé ticho lesa preťal hrôzostrašný výkrik. Po dlhých sekundách ozveny výkriku nastalo zase ticho. ,,Och môj bože! To znelo ako....." ,,Akira!" dokončila som a obidve sme sa ako na povel rozbehli do lesa. Strach v tomto prípade nehral žiadnu rolu. Problém skôr bolo blúdenie. Vždy po 500 metroch sme sa ocitli na rovnakom mieste. ,,Do riti!" naštvala sa Nami a kopla do stromu. ,,Kľud! Určite ju nájdeme! Musíme len, musíme len... hlas sa mi zasekol a zrútila som sa na zem. ,,Yuki?! Och bože, si ako kus ľadu. Pôjdeme na chatu, dáme si na seba teplejšie oblečenie a vrátime sa. Dobre?".

Dark Changes 2. oprava

25. října 2015 v 16:57 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 2.

Nazdar, je tu ďalšia kapitola spoločnej poviedky. Užite si ju! 
Mrkající


*Akira* Zobudila som sa v strede čierno čiernej noci, na to, že mi treba na záchod. Nechcela som nikoho z chaty budiť, a tak som si stále hovorila že to musím vydržať. Po 20 minútach presviedčania som sa postavila z teplej postele, a išla som na záchod. Som fakt štastná že záchody na tejto chate vyzerajú ako záchody. Nie ako na chatách zo základky, tie skôr vyzerali ako diera do zeme. Zatvorila som dvere od kúpeľne, a jemne som stiskla kľučku. Pomaly som kráčala speť na izbu. Moje kroky mi pripadali tak hlučné. Všade bolo ukrutné ticho. Po špičkách som došla až pred dvere od mojej izby. V tom sa ozvalo zavytie, ktoré mi takmer popraskalo uši. Bol to snáď výkrik do tmy alebo len zvolávanie svojho druhu? Toto zavytie mi však nepripomínalo vytie vlka. Bolo až príliž úbohé, ako keby vyla príšera. Mala som pocit že ma niekto sleduje. Srdce sa mi divoko robúchalo. Rýchlo som vstúpila do izby a zavrela dvere. Ponáhľala som sa pod perinu do tepla. Ozvalo sa ďalšie zavytie a za ním znova a znova. Bola som vystrašená z neviem akého dôvodu. Chcela som už zaspať, nech už nepočujem to strašné zavýjanie. Vtom to prestalo. Začula som hlasy, spev. Bol hlasný, no nikoho by nezobudil. Nebolo to škriekanie naopak, bolo to celkom pekné, no predsalen strašidelné. Mesiac tak žiarivo svietil. Chvíľu som mu načúvala. Podyšla som k oknu aby som ho viac počula. Uvidela som dosť hrôzostrašný úkaz. Po oblohe za sebou pochodovali čiernobiele bábiky. Pomaly som sa vzdialila od okna. "Yuki, Yuki! Zobuť sa!" potichu som šeptala. "Čo chceš?!" spýtala sa rozospato Yuki zatiaľ čo som ja budila Nami. "Niečo zlé sa deje." ukázala som na okno. "To sa ti len zdá." povedala a znovu zaspala. Vtom sa k nášmu oknu priblížila jedna bábika. Jamky po očiach mala prádzne a tiekli z nich krvavé slzy. Spievajúca bábika naklonila hlavu a do okna hodila dlhý nôž. Okno sa rozbilo a ja som vykríkla. Yuki a Nami rýchlo zdvihli hlavy. Bábika sa ku mne začala približovať. Yuki a Nami sa zdvihli z postele, schytili ma a vyšli sme z izby. "Čo to do kelu...?!" začala Nami, keď cez dvere preletel nôž a pristál v stene. Všetky tri sme sa na pozreli na seba. Každá sme otvorili dvere do inej izby aby sme pomohli našim spolužiakom. Otvorila som dvere do dievčenskej izby. Boli tam asi tri bábiky ktoré jedli moje mŕtve spolužiačky. Z úst im tiekly prúdy krvy. "Ach bože." zamumlala som a rýchlo som zavrela dvere. "Oni nechcú vstávať." vykríkla Yuki z vedľajšej chlapčenskej izby. Hneď som jej zbehla na pomoc. "Vstávajte vy idioti!!!" zrúkla som a začala som ich zhadzovať z postele. Keď sme pobudili všetkých začali sme utekať do lesa. Šprintovala som ako najviac som vedela. Zastala som. Všade okolo mňa bola tma a ja som kvôli vysokým stromom nedovidela na oblohu. Nikoho som nepočula. "Yuki?" šepla som. Odpovedou mi bolo hrobové ticho. "Yuki." zakričala som. Skúšala som to stále, no nikto mi neodpovedal. Zrazu som začula kroky. "Yu..?!" niekto mi zapchal ústa pred tým ako som to stihla dopovedať. Útočník mi začal zavezovať ruky špagátom. Metala som sa. Pustil mi ústa a ja som vykríkla. Za to mi útočník uštedril poriadnu ranu na dobrú noc.

Dark Changes 1.

8. října 2015 v 20:39 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 1.

Nazdar! Hlásim tu novú poviedku. Píšeme ju ja, Nami a Akira (http://akirascrazyworld.blog.cz/).
Dej Vám neprezradím, nechajte sa prekvapiť.
V písaní kapitol sa budeme striedať. Užite si to! Mrkající

*Nami*
Sedela som v autobuse pri okne a predo mnou sedeli Akira s Yuki.
,,Asi som zaspala," pomyslela som si, keď som videla, že už nie sme v meste, ale pri nejakom lese.
,,No konečne!" povedala Yuki a otočila sa na mňa. ,,Konečne si sa zobudila! Chcela som ta síce obliať vodou, ale…" moja rozospatá myseľ mi nedovolila normálne uvažovať, tak som spýtala, kde sme.
,,Za chvíľu tam budeme!" povedala Akira a usmiala sa. Na tento výlet sme sa tešili naozaj dlho. Síce som fakt dlho presviedčala rodičov, ale podarilo sa to.
Autobus s divným zapraskaním zastavil a my sme z neho chceli vystúpiť, lebo sme sa báli, že sa rozpadne. Keď nám učiteľka povedala pokyny a iné debiliny, vybrali sme sa na izbu. Ja som bola na izbe s Akirou a Yuki. Ešte stále som bola trošku rozospatá, takže som sa cítila ako mŕtvola.
,,Hej, Nami," štuchla do mňa Yuki.
,,Čo sa deje?" ,,Prepáč som rozosp-" v hlave mi pristál vankúš.
,,Hahahaha!" zasmiala sa Akira, keď som sa na ňu otočila. ,,Bež." povedala som a pobrala som všetky vankúše.
,,Ajaj." povedala a keď chcela vyjsť z izby, hodila som jej vankúš do hlavy. ,,Neutekaj ako zbabelec!!!" zakričala som. ,,Vieš, ž si povedala, aby utekal," povedala Yuki a ja som do nej hodila vankúš.
,,A čo ty!? Ty nebojuješ!" ,,Nemám vank-" hodila som po nej dva vankúše.
,,Tak, poď." vyzvala som ju a skočila som po nej. ,,Ty si sprostá!!!" zakričala, keď som na nej pristála. ,,Čo už." trieskala som ju vankúšom a Akira sa dusila smiechom. ,,A ty sa nesmej!" zakričali sme obe a vrhli sa na ňu s vankúšmi v rukách. Po dlhej "vojne", ktorú nám zatrhla učiteľka, sme rozvalili na zem. ,,Ja mám dosť." povedala som a obe mi dali za pravdu. ,,Poďme spať." povedala som.