Listopad 2015

Dark Changes 9.

30. listopadu 2015 v 19:15 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 9.

Nová kapitola. Staré dobré ,,Užite si to!"



*Yuki*
,, Myslím že by sme ich mali zobrať so sebou. Tu by to sami neprežili." poznamenala som a kývla hlavou k ustráchaným spolužiakom.
,,Máš pravdu. No tak, vstávajte! Pôjdete s nami, musíme nájsť Akiru!" zakričala Nami. Z kôp sena a haraburdia sa začali vynárať poslední preživší. Chystala som sa pohnúť vpred, no slabý hlások ma zastavil. Bola to Moe, šedá myška triedy:
,,Um, Yuki-san, Nami-san, nemali by sme zhromaždiť nejaké tie zásoby?" zašepkala.
,,Tomu ver, že mali! Dík Moe, si trieda!" usmiala sa Nami a priateľsky je plesla po chrbte. Asi to bolo pre Moe príliš silné, lebo sa hrozne rozkašľala.
,,Dobre, koľko máme jedla?" spýtala som sa.
,,Dvanásť krabíc sušienok, dvadsať sáčkov chipsov, štyridsať fliaš s vodou, desať chlebov a nejaké ovocie." ozvalo sa odniekiaľ.
,,To nám dlho nevydrží, ale kto už si na chatu berie trvanlivé jedlo?" vzdychla Nami a začala baliť potraviny do batohov. Celým lesom sa ozvalo hrôzostrašné zavytie. Všetci ako na povel skríkli.
,,Buďte ticho! Nemáme času na zvyš, takže si každí zoberte jeden batoh a nasledujte ma. Nami, skontroluj ich, ja pôjdem napred skontrolovať terén." zašepkala som a zmizla v lese. Slabým svetlom baterky som hľadala najschodnejšiu a najbezpečnejšiu cestu. O chvíľu som našla menší lesný chodníček. Za chrbtom sa mi ozvalo šušťanie. Srdce sa mi zastavilo. Nie, teraz nie! Hovorila som si v duchu a silno som stisla palicu. Šuštanie priberalo na intenzite a stále sa približovalo. Chystala som sa na útok, keď zrazu z kríka vyšla Nami spolu s ostatnými. Vydýchla som si.
,,Toto mi už nerob!" zahriakla som ju no ona to odignorovala.
,,Držte sa mňa a Nami. Ak spozorujete akýkoľvek pohyb, hláste ho! A hlavne buďte všetci potichu! Je vám to všetkým jasné?!" spýtala som sa ich a všetci roztrasene prikývli.
,,Fajn, poďme nájsť Akiru!" vyhlásila Nami a vydali sme sa na cestu. Cesta bola neskutočne dlhá. Blúdili sme v hustom lese, celí premrznutí.
,,Mám strach!" počula som šepkanie za chrbtom. Cítila som to rovnako. Myslím že všetci sme boli úplne dosratí, no strach teraz nehral rolu. Prvoradé bolo nájsť Akiru. Temný les sa začal plniť hmlou. Ledva som videla na krok.
,,Cítiš to?" šťuchla ma Nami do ramena.
,,Čo mám cítiť?" odpovedala som jej otázkou.
,,Neviem. Niečo ajo zvláštnu silu alebo čo..." zašepkala a vtedy som to zacítila. Zvláštnu, na pohľad neviditeľnú silu, ktorá ma ťahala vpred.
,,Pohnite!" zakričala som a pobehla. Skupina ma nasledovala, síce trochu zdráhavejšie, no predsa. Zastala som blízko vysokej borovice. Vedľa sa totiž mihala akási postava. So zatajeným dychom som pristúpila bližšie. Hmla bledla a ja som rozoznávala kontúry tela. Lesklá sivá tvár sklonená k zemi, dlhé ruky povädnuté na čierno bielych šatách padajúcich na zem. Pozrela som sa jej do tváre. Mala skleslý výraz a prázdne čierne oči.
,,Akira...." zaspätkovala som do zadu a spadla na zem.
,,Akira! Si v pohode?" pýtala sa jej Nami a triasla ju za plecia. No Akira sa nehýbala a ani nereagovala. Postavila som sa a odtiahla Nami.
,,Čo sa -" nedopovedala, keď uvidela môj výraz. Hlavu som mala prázdnu. Myslela som len na jednu vec - Toto nie je Akira. Teda nie taká, akú ju poznám...

Dark Changes 8.

30. listopadu 2015 v 19:10 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 8.

Okej, ďalšia kapča. Enjoy! :)



*Nami*
Pomaly som otvorila oči a položila si ruku na čelo, kde som nahmatala hrču.
,,Čo sa to stalo?" spýtala som úplne ticho.
,,Nami?!" spýtal sa niekto a ja som pootočila hlavu. Yuki sedela vedľa mňa s tak trochu úľavným pohľadom.
,,Čo sa stalo?" spýtala som sa hlasnejšie.
,,Neviem," priznala sa a sklopila hlavu. ,,Ale jedno je isté. Tam vonku je Akira a my ju musíme nájsť,"
,,Prečo? Sme len ľudia. Veď sa pozri na mňa! Nič som proti nim nezmohla! A čo by sme mohli spraviť my dve? Ani ja a ani ty nevieme bojovať tak dobre, aby sa im ubránili!" Sklopila hlavu.
,,To je pravda, ale ja som ťa nikdy nežiadala, aby si išla so mnou. Idem sama. S tebou, alebo bez teba!"
,,Úplne si sa zbláznila! Sama?! Tak to nie!" postavila som sa. ,,Idem s tebou!"
,,Takto sa mi to páči!" zasmiala sa Yuki a ja som zavrčala. O toto jej šlo...
,,A kde sú ostatní?" prešla som rýchlo na inú tému.
,,Veľká väčšina je mŕtva, no tí, čo prežili sa roztrúsili po lese v panike, že ich to zabije a tí, ktorí mali viac rozumu sa ukryli tu. Tak, aby ich niko nenašiel." povedala a ja som videla, že medzi senom a inými vecami sú naši spolužiaci.
,,Tak teda dobre. Kde mám veci?" spýtala som a Yuki ukázala na malý batoh, ktorý bol v rohu miestnosti.
,,To je jediné, čo sme našli."
,,Nevadí," postavila som sa a zobrala som si ho.
,,Jediné, čo potrebujem je toto!" vykríkla som a vytiahla som dve menšie zbrane.
,,Ua! Ty máš zbrane!? Legálne alebo ilegálne!?"
,,Legálne, neboj. Mám aj zbrojný preukaz!" uškrnula som sa a zbraň som jej hodila.
,,Bude sa to hodiť," žmurkla som na ňu. Nervózne sa na tú zbraň pozerala.
,,Prečo ju tu máš?"
,,Ak by ma napadol medveď, tak to povedal otec, a teraz," hodila som po nej bundu a tú svoju som si obliekla.
,,Ideme hľadať Akiru!" prikývla a rýchlo sme vyšli zo stodoly, ak sa tá zrúcanina dala tak nazvať.

Cesta Démona 1(recenzia)

26. listopadu 2015 v 14:50 | Nami |  Poviedky
Ja sa fakt ospravedlňujem, že nič nepridavam, ale kvôli blbej škole nič nestiham. Ledva si pozriem pár dielov anime, ani to nie a už idem spať. Sakra... Som nemožná, hehe.
No a teraz k poviedke. Nudila som a vzniklo z toho toto. Je to niečo ako recenzia, mno, neviem. Ak sa vám to bude páčiť, dajte mi v komentoch vedieť, aby som to tu nepridávala ako blbá.
Ok, dosť kecov, užite si to.

Ak som niečo vedela, tak to boli dve veci:
Ver len sama a seba a druhá vec, drž sa najďalej od ľudí.
Všetci ťa nenávidia. Si démon a v tomto svete nemáš miesto. Nikto by sa s démonom nebavil.
A to bol ten dôvod, prečo som ľudí nenávidela.
Pretože… ľudia sa najviac boja toho, čo je od nich odlišné. A ja som tá odlišná.
Zodvihla som hlavu ku krvavo červeným oblakom a jemne som sa usmiala. Čierne vlasy mi padali do očí, no aj tak som si neodhrnula.
Strhla som sa a otočila som sa.
Predo mnou sa hrali nejaké deti.
Šťastné deti.
Zodvihla som a pomaly som k nim kráčala.
,,To je ona!" vykríklo jedno z detí, keď ma uvidelo. ,,Je to démon! Utekajte! Zabije vás!" jedno z nich po mne hodilo kameň, ktorý ma vrazil do ruky.
,,Umri! Umri ty hnusný démon!" zakričali.
Keď zmizli z dohľadu, po tvári mi stiekli slzy.
,,J-ja s-som č-človek…" povedala som roztrasene.
Dobre si pamätám, že sa to stalo 21. júna. V noci bolo príjemne a mne sa nechcelo spať. Tak som si sadla na parapetu a pozorovalo som hviezdy.
Zrazu som cítila, ako mi do hlavy udrel kameň. Pevne som si tú ranu stlačila a sykla som bolesťou.
,,Ktorý debil-" ďalší kameň a ďalší a ďalší.
,,Prestaňte!" zrazu sa zapálili fakle a ja som videla, že tam boli všetci z malej dediny, kde som bývala. Viem, že tam bol aj farár a hovoril nejakú modlitbu. Niečo v tom zmysle, aby ma zbavil diabla.
Chytila som si za hlavu a skipila som ju.
,,Choďte… preč. Ja vám nechcem ublížiť… Tak choďte sakra!" zakričala som a svet sa okolo mňa rozplynul a jediné, čo som videla, bolo biele svetlo.
,,,Som… mŕtva?" spýtala som sa do ticha, žiadna odpoveď. Posadila som a porozhliadla som sa.
Strnula som na mieste. Všetci… boli mŕtvi.
Dedina bola vypálená.
Okolo mňa bolo cítiť pach krvi.
,,Ja… som ich zabila?" povedala som a sklopila som hlavu. Zasmiala som sa. ,,Naozaj… Som démon. Démon Nami."
A tu, začala moja cesta démona. Démona Nami.

Dark Changes 7.

16. listopadu 2015 v 19:41 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 7.

Nazdar! Je tu ďalšia kapitola, užite si ju! :)

*Akira*
Do očí mi udrelo moje vytúžené svetlo, ktoré svietilo na biely stôl s okovami v rohoch. Muž, ktorý ma sem doprevadil, ma ťahal dopredu. Protestovala som tak, že som sa zaprela nohami o drsnú skalnatú podlahu. Jeho sila bola obrovská. Stále sme sa približovali viac k stolu. Nemalo zmysel viac sa brániť. Nič som aj tak proti nemu nezmohla. On je dospelý a silný muž.
Už ani neviem ako som sa ocitla na stole. Ruky a nohy mi upevnil studenými okovami, a do úsť mi vložil niečo mäkkšie. Zrazu som uvidela tisícky očí a tvárí v maskách. Začula som otvorenie mohutných dvier a kroky. Nad sebou som zazrela muža v maske a bielom lekárskom plášti. Okolo môjho stola sa postavili ľudia v čiernofialovom oblečení a v rukách zvierali tmavofialové náhrdelníky. Pozerala som sa do šedých očí doktorovi, ktorý stál nadomnou. Na rukách mal biele rukavice, a zvieral v nich striekačku so zelenou zmesou. Srdce mi okamžite začalo silno biť až v hrdle. Obrovská ihla bola čoraz bližšie k môjmu ramenu. Zacítila som ostrú bolesť v zápästí, kde mi doktor vpichol prípravok. Začalo sa mi hmlit pred očami a tlak v mojom tele sa stupňoval. Všetko ma začalo bolieť, a bolesť stále priberala na sile. Vykríkla som. Telo mi brnelo a hlava mi nehorázne treštila. Z nosa mi začala tiecť pena. Mala som pocit, že sa mi trhajú vnútornosti. Kričala som od bolesti. Prosím niekto....niekto...Pomôžte mi! Z očí mi vyhrkli slzy. Yuki...Yuki-chan! Zahráň ma! Aspoň ty! Je mi ľúto že sa naše priateľstvo rozpadlo kvôli mne, je mi ľúto že nemôžem byť kamarátka akú by si si zaslúžila. Ale...Ale prosím...Prosím daj mi druhú šancu. Sprav ma niekým, kto bude pre teba dôležitý, niekto s kým budeš mať príjemné spomienky. Prepáč mi to Yuki-chan. Umieram. Prečo? "ZACHRÁŇ MA! YUKI-CHAN!" vykríkla som. Mala som pocit že celý môj svet sa teraz rúca. Nemohla som sa nadýchnuť. Nemôžem to vzdať, nemôžem umrieť. Uvedomila som si, že ludia v tmavom s náhrdelníkmi spievajú rovnakú modlidbu ako tie bábiky. Z očí mi tiekli slzy od bolesti. Prečo práve ja? Prestala som vnímať zvuk, obraz a všetko naokolo. "Yu..ki..-chan! O...dpusť!" vysúkala som zo seba z posledných síl.
Prebrala som sa na lúke plnej žiarivých kvetov. Na sebe som mala biele jednoduché šaty. Nikto tu nebol. Od chrbta na mňa fúkal jemný teplý vánok, ktorý ohýbal hlavy rôznofarebným kvetinám. Kde to som? Pozrela som sa na oblohu a slno bolo v smere západu. Rozhodla som sa že pôjdem za ním. Kráčala som opatrne, aby som neublížila žiadnej kvetine. Slnko sa pomaly približovalo k krvavému obzoru lúky. Ako keby som chodila po jednom mieste vkuse dookola. Slnko zapadlo a od chrbta mi prichádzala temnota noci a hviezdy. Stále som pokračovala za zostávajúcimi kúskami slnečného svetla. Zlom sekundy pred tým ako slnko zapadlo, som stupila do vzduchu, do prázdnoty. Do studne. Začala som padať do temnoty studne. Uvidela som ako slnko zapadlo, hviezdy ako perličky žiariace na tmavej nočnej oblohe spoločne s veľkým okrúhlym mesiacom. Čo sa to dnes stalo? Je to všetko moja chyba. "Yuki-chan, odpusť mi!" šepla som do tmy.
Prebrala som sa v mäkkej posteli. Bol to všetko len sen? Som speť na chate? Pravda však bola opakom. Pozrela som sa do jedného z mnoha okien v tejto podivuhodnej a tmavej miestnosti. Práve vychádzalo slnko. "Už si hore. Je prekvapivé že si to prežila." začula som mužský hlas, ktorý mal čudestné zafarbenie. Obzrela som sa. Na kresle sedel muž v obleku zladenom od bielej po čiernu s rôznymi otienmi šedej. Zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Mal chladné prenikavo hlboké čierne oči a sivé dlhšie vlasy. Tipla by som ho na 17-18, no aj tak vyzerá dosť mužne. "Kto...?!"zasekla som sa, lebo som si uvedomila zmenu farby môjho hlasu. "Volám sa Haku, obleč sa! Máme naponáhlo." povedal, postavil sa a odyšiel z miestnosti. Postavila som sa, a podyšla som k veľkému zrkadlu. Takmer som prestala dýchať od hrôzy, keď som sa uvidela. Tvár som mala šedú lesklú a perfektnú ako bábika, veľké oči, upravené vlasy. Celá som bola šedá, moje oči boli čierne, nezmenili sa. Moje vlasy už neboli riedke a rovné, ale husté a vlnkavé. Na kresle som zazrela oblečenie. Boli to dlhé volánikové šedé až čierne šaty. Napchala som sa do nich, a bola som prekvapená, keď som zistila, že mi perfektne sadnú.
S Hakuom sme prešli do druhého paláca. Topánky boli strašne nepohodlné, a preto som občas spadla. Vošli sme do mramorovej sály. Na veľkom čiernom tróne sedela pribratá žena s dlhými vlasmi a rohami. "Ahoj, moja maličká. Ako sa voláš?" spýtala sa ma milo. "Akira." odvetila som jej. "Tak Akira-chan, ja som od teraz tvoja nová matka, ktorá ta bude z celého srdca milovať. Spravila som z teba úžasné stvorenie ako sme my všetci, ľudského Sakuzena, bytosť požierajúcu ľudské duše." povedala s obrovským úškrnom. Moje srdce asi vynechalo jeden úder. "Ale ja mám mamu! Aj kamarátov! Nemôžete mi to všetko zobrať! NEMÁTE NA TO PRÁVO!" skríkla som. "Tvoji kamaráti sú mŕtvy. Poslala som tam mojich verných psíčkov. A naopak, mi to právo máme, sme totiž nezastaviteľní."odporne sa na mňa usmiala. Mala som pocit, že som všetko stratila. Yuki-chan, Nami-chan, Pomóc!

Dark Changes 6.

12. listopadu 2015 v 8:43 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 6.

Je tu ďalšia kapitola, uži te si ju!
P.S. Dlhšie kapitoly už budú! ;-)


*Yuki*
,,Dopekla, Nami!" kričala som na ňu, kým som sa uhýbala obrovským vlčím monštrám. Ich pazúre mi vytvárali dlhé šrámy na tvári, predlaktiach a bruchu. Ja som mala v jednej ruke dlhú palicu a druhou som sa pridŕžala stromu. Silami som bola na konci, no musela som ochrániť Nami. Stále sa nezobúdzala, čo mi robilo veľké starosti. Jeden veľký vlk sa ku mne priblížil a chystal sa na útok. Zaujala som bojovú pozíciu, no nohy ma ledva počúvali. Odrazil sa mohutnými nohami a skočil. Asi meter odo mňa sa zastavil a pohľady sa nám stretli. Jeho obrvské smaragdové oči svietili v mesačnom svetle a vytvárali ilúziu ničoty a prázdna. Zhlboka som sa nadýchla, no nedokázala som sa pohnúť. V jeho očiach bolo niečo ľudské... ,,Čo si?" zašepkala som. Vlk zažmurkal a odtiahol sa. Otvoril tlamu, v ktorej sa ukrývali ostré tesáky a hýbal ňou, akoby chcel niečo povedať, no namiesto toho z neho vyšlo silné zavytie podobné plaču. So strachom som o krok ustúpila a svoju predošlú otázku trpko oľutovala. Ako ma mohlo napadnúť,že v tejto beštií je niečo ľudské?! Asi som vymäkla, pomyslela som si a zahnala sa na neho palicou, no netrafila som. Slzy vyčerpania a strachu sa mi kotúľali po tvári, no trhnutím ruky som si ich zotrela. ,,Neviem čo si, no nám ubližovať nebudeš!" zakričala som a rozbehla sa na neho. Jeho ,,kolegovia" zrejme zdrhli už dávno, len som si to nevšimla. Bežala som oproti nemu, no on sa ani nepohol. Ranné lúče mu osvetľovali striebornú srsť. Hľadel na mňa a vyzeralo to, akoby sa usmieval. Na malú chvíľu som zaváhala, no pevne som stisla palicu a vrazila mu ju rovno do srdca. Silno zakňučal, no bolo to niečo ako znak úľavy. Padol k zemi a jeho telo sa začalo meniť v prach. Posledné zvyšky prachu sa mu vzniesli okolo ucha a začula som jemné zašepkanie. ,,Ďakujem!" hovoril.