Dark Changes 9.

30. listopadu 2015 v 19:15 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 9.

Nová kapitola. Staré dobré ,,Užite si to!"



*Yuki*
,, Myslím že by sme ich mali zobrať so sebou. Tu by to sami neprežili." poznamenala som a kývla hlavou k ustráchaným spolužiakom.
,,Máš pravdu. No tak, vstávajte! Pôjdete s nami, musíme nájsť Akiru!" zakričala Nami. Z kôp sena a haraburdia sa začali vynárať poslední preživší. Chystala som sa pohnúť vpred, no slabý hlások ma zastavil. Bola to Moe, šedá myška triedy:
,,Um, Yuki-san, Nami-san, nemali by sme zhromaždiť nejaké tie zásoby?" zašepkala.
,,Tomu ver, že mali! Dík Moe, si trieda!" usmiala sa Nami a priateľsky je plesla po chrbte. Asi to bolo pre Moe príliš silné, lebo sa hrozne rozkašľala.
,,Dobre, koľko máme jedla?" spýtala som sa.
,,Dvanásť krabíc sušienok, dvadsať sáčkov chipsov, štyridsať fliaš s vodou, desať chlebov a nejaké ovocie." ozvalo sa odniekiaľ.
,,To nám dlho nevydrží, ale kto už si na chatu berie trvanlivé jedlo?" vzdychla Nami a začala baliť potraviny do batohov. Celým lesom sa ozvalo hrôzostrašné zavytie. Všetci ako na povel skríkli.
,,Buďte ticho! Nemáme času na zvyš, takže si každí zoberte jeden batoh a nasledujte ma. Nami, skontroluj ich, ja pôjdem napred skontrolovať terén." zašepkala som a zmizla v lese. Slabým svetlom baterky som hľadala najschodnejšiu a najbezpečnejšiu cestu. O chvíľu som našla menší lesný chodníček. Za chrbtom sa mi ozvalo šušťanie. Srdce sa mi zastavilo. Nie, teraz nie! Hovorila som si v duchu a silno som stisla palicu. Šuštanie priberalo na intenzite a stále sa približovalo. Chystala som sa na útok, keď zrazu z kríka vyšla Nami spolu s ostatnými. Vydýchla som si.
,,Toto mi už nerob!" zahriakla som ju no ona to odignorovala.
,,Držte sa mňa a Nami. Ak spozorujete akýkoľvek pohyb, hláste ho! A hlavne buďte všetci potichu! Je vám to všetkým jasné?!" spýtala som sa ich a všetci roztrasene prikývli.
,,Fajn, poďme nájsť Akiru!" vyhlásila Nami a vydali sme sa na cestu. Cesta bola neskutočne dlhá. Blúdili sme v hustom lese, celí premrznutí.
,,Mám strach!" počula som šepkanie za chrbtom. Cítila som to rovnako. Myslím že všetci sme boli úplne dosratí, no strach teraz nehral rolu. Prvoradé bolo nájsť Akiru. Temný les sa začal plniť hmlou. Ledva som videla na krok.
,,Cítiš to?" šťuchla ma Nami do ramena.
,,Čo mám cítiť?" odpovedala som jej otázkou.
,,Neviem. Niečo ajo zvláštnu silu alebo čo..." zašepkala a vtedy som to zacítila. Zvláštnu, na pohľad neviditeľnú silu, ktorá ma ťahala vpred.
,,Pohnite!" zakričala som a pobehla. Skupina ma nasledovala, síce trochu zdráhavejšie, no predsa. Zastala som blízko vysokej borovice. Vedľa sa totiž mihala akási postava. So zatajeným dychom som pristúpila bližšie. Hmla bledla a ja som rozoznávala kontúry tela. Lesklá sivá tvár sklonená k zemi, dlhé ruky povädnuté na čierno bielych šatách padajúcich na zem. Pozrela som sa jej do tváre. Mala skleslý výraz a prázdne čierne oči.
,,Akira...." zaspätkovala som do zadu a spadla na zem.
,,Akira! Si v pohode?" pýtala sa jej Nami a triasla ju za plecia. No Akira sa nehýbala a ani nereagovala. Postavila som sa a odtiahla Nami.
,,Čo sa -" nedopovedala, keď uvidela môj výraz. Hlavu som mala prázdnu. Myslela som len na jednu vec - Toto nie je Akira. Teda nie taká, akú ju poznám...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lucy-chan Lucy-chan | Web | 31. prosince 2015 v 19:20 | Reagovat

ono by to bol dobrý odkur, keby na nich Akira zaútočila :D no, možno si to dá v hlave do poriadku, a tí ostatní nebudú cestou srať gejzírom :D ale nebolo by rozumnejšie počkať, kým hmla ustúpi, prípadne do rána, lebo predsa len buďme úprimní, nikto by sa nehral ne hrdinu :D ako to len ja si myslím :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama