Dark Changes 11.

7. ledna 2016 v 13:23 | Yuki |  Spoločné poviedky

Dark Changes 11.

Hneď jednu kapitolu za druhou :3.


*Nami*
,,Yuki! Kde si!? A vlastne…" zvesila som ramená a poobzerala sa po lese.
,,Kedy si zmizla! Do riti a s celým výletom!" vrieskala som od zlosti a ja som započula hlas.
,,A-ale… prosím! Urobím čokoľvek, len ich nechaj ísť!"
,,Och, a to už prečo? Takáto kopa prepletených emócií by mi mala akurát tak olizovať topánky!"
,,Ale oni za nič nemôžu!"
,,A-Akira?" spýtala som sa do prázdna, keď som ju videla oproti nejakej tučnej žene s rohami na hlave.
,,N-Nami! Vypadni inak-" žena jej zapchala ústa.
,,Šššš, to je tajomstvo, áno, Akira-chan? Ak jej to povieš," na tvári sa jej objavil šialený výraz.
,,Vytrhnem z nej dušu. Nie, zle. Radšej ju pripravím o všetky zmysly, aby trpela čo najviac! Áno! Odpad, ako sú ľudia nie je ani hodný zabitia od démona! Pretože my-"
,,Zavri si tú prekliatu hubu, ty tučná ženská!" namierila som jej hlaveň zbrane do úst a ona sa zatvárila prekvapene. Vystrelila som. Sťažka som dýchala a pozrela som sa na Akiru, ktorá kľačala na zemi.
,,Poď, ideme domov. Yuki na nás čaká." podala som jej ruku.
,,Och, si rozkošná! Myslieť si, že ma jedna hlúpa guľka zabije! To je to najrozkošnejšie, čo som kedy počula! Hahaha! Shiyokiho potomok." smiala sa, keď sa postavila na rovné nohy. Zachovala som si chladnú hlavu, hoci ma prekvapilo, že vie o niekom z mojej rodiny.
,,Ako o ňom vieš!?"
,,To je jedno, len jedno ti poviem, je to zradca!" Nato som schuti zasmiala.
,,Čo je ti tak vtipné, ty úbohý človek?"
,,Soráč, ale nedivím sa mu! Byť v tvojej blízkosti," uchechtal som sa. ,,strčím si hlaveň do huby a odstrelím sa!"
,,Ty malí, opovážlivý, hnusný človek!" niečo ma odhodilo nabok.
,,Nie, prosím! Dosť!" kričala Akira a ja som zdvíhala na nohy.
,,Och, tak ty sa nevzdáš? Možno by som že ja ušetrila."
,,Nikdy sa nevzdám…" nezašepkala som.
,,To hovoril aj Shiyoki. Je isté, že ste rovnakí." kým ona tam viedla monológ, zvrtla som sa a bežala som.
,,Hlavne sa nevzdáš, ale utiecť?! To utečieš!"
,,Kto kedy povedal, že utekám! Ty stará krava! Tým, že si podceňovala mňa, Yuki, ľudí, si si vykopala vlastný hrob!"
,,Tu si!" objavila sa predo mnou a ja som opäť vystrelila. Zasmiala sa a trochu si poupravila prestrelené líce.
,,Zabudla si? To nefunguje."
,,Aj tak!" vystrelila som po nej znovu a znovu a znovu. Každým výstrelom sa posúvala ďalej odo mňa. Chcela som vystreliť, no ozvalo sa len cvaknutie.
,,Sakra! Náboje!"
,,Ale, už ti došli náboje? Dobre, rozlúč sa."
,,No nič!" rozbehla som sa a zhodila som ju z okraja útesu, ku ktorému sa stále približovala. V tvári mali prekvapený výraz, no ja som si všimla, že sa usmiala. Neriešila som to. Otočila som a pozrela sa na Akiru, ktorá bola za mnou.
,,Akira!" vykríkla som a chcela som ju objať, no ona pokrútila hlavou.
,,To ju nezabije. Jediné, čo ju môže zabiť je-"
,,Ale, ale," ozvalo sa za nami. ,,Byť zabitá dvakrát človekom, je to niečo ponižujúce." vznášala sa nad priepasťou a usmievala sa.
,,Akira!" zakričala a zrazu sa Akira objavila vedľa ej a zmizla.
,,Ty jedna! Kde je Akira!?"
,,To je jedno. Pretentokrát." aj ona začala miznúť. ,,Ešte sa uvidíme, malá, odvážna dušička." po týchto slovách zmizla...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama