Březen 2016

Angel of Darkness 2

24. března 2016 v 19:22 | Nami |  Angel of Darkness
Okej, som tu s ďalšou kapitolou a viete čo? V škole budú podľa tehjto, mojej poviedky, hrať škoské divadlo! Ja sa teším! Ale dúfam, že ma nedonútia, aby som hrala hlavnú postavu, to by ma zabilo, no nič, užite si to!
,,Soko, Yuki. Veľmi vás prosím, ukážte m svet, presne taký, aký je. Ako ho vidíte vy. Ako ho vidia ostatný. Prosím!"
,,Hej, hej. Čo tak zrazu?"
,,Ja… predsa len som anjel, že? To znamená, že by som mala šíriť dobro a taktiež aj to, aby sa ľudia spojili. No keďže som vždy počula len klamstvá, z toho nezmôžem nič."
,,Chceš zmeniť svet?" spýtala sa neveriacky Yuki a ja som prikývla. Zasmiala sa. ,,Bez ohľadu, ako nadaná si, ty sama nemôžeš zmeniť svet."
,,Práve preto chcem, aby sme sa spojili a vtedy, keď sa naše srdcia spoja, tak dokážeme všetko. Aj keď ma klamali celú tu dobu, viem, že toto je pravda."
,,No, mne sa to zdá ako veľmi dobrý nápad." povedal Soko a oprel sa o stenu. ,,Ja do toho pôjdem." rozžiarili sa mi oči.
,,Soko, to ona spadla z neba, nie ty." zamrmlala, no usmiala sa. ,,Dobre teda. Neviem, ako toho chceš docieliť, či vôbec, ako chceš začať, ale bude zábava pozorovať ťa. Takže áno, pôjdem do toho s vami."
,,Ďakujem, vám obom."
,,Ale najskôr," Soko sa postavil predo mňa a chytil ma za ruku, aby ma vytiahol do stoja. ,,ťa predstavíme ostatným. Nemohli sa dočkať, keď stretnú to dievča, čo na mňa spadlo."
,,Prepáč, asi som si mala nájsť iné miesto na padanie." povedala som a usmiala sa.
,,Ale potom by sme sa nestretli." povedal ticho, no ja som ho počula.
,,Um." prikývla som.
,,Ľudia, toto je Nami!" povedal Soko a všetci sa na nás otočili.
,,Ha, čiže tá, ktorá spadla na Soka, všakže? Zaujímavé, možno si mu pridala trochu rozumu na viac." povedal chlapec s čiernymi vlasmi a modrými očami.
,,Či si to povedal?!"
,,Si hluchý?" opýtal sa a pristúpil k nemu. Len slepec by si nevšimol tých bleskov, ktoré okolo nich poletovali.
,,Huh? Je to v pohode, keď sa takto hádajú?" spýtala som sa ticho. Niekto sa vedľa mňa zasmial.
Otočila som sa a pozrela som sa an chlapca s hnedými, sem-tam, červenými vlasmi a hnedými očami.
,,Je to v poriadku. Oni sa hádajú stále. Po chvíľke to prestane." zazubil sa na mňa. ,,Som Sasori," podal mi ruku a ja som ju prijala.
,,Ale vážne, budú v poriadku?" opýtala som sa znovu, keď sa začali pošťuchovať. Keď už tak-tak došlo na päste, postavilo sa medzi nich dievča a jemne si odkašľala.
,,Dosť," povedala ticho a oni prikývli.
,,I-iste, madam Hisi!" kývali hlavami a ona sa samoľúbo usmiala. Mala ryšavé vlasy a hnedo-oranžové oči. Pôsobila prísne, ale aj milo.
,,Príde mi sympaticky," povedala som a Sasori si vzdychol.
,,Vyzerá tak, ale je aj drsná. Jej otec je ten, ktorý to tu postavil, ale pred pár dňami odišiel."
,,A vie, že som tu?" šepla som.
,,Hej, a nevadí mu to. Je mu jedno, skadiaľ niekto je, pokiaľ potrebuje pomoc, pomôže mu. Hoci je Hisi jeho jediná pokrvná príbuzná, berie nás všetkých, ako svoje deti. Sme proste rodina. Obrovská, ale sme." dal si ruky do vreciek a ramená mu poklesli. ,,Samozrejme, nemôže nás zásobovať do nekonečne, takže aj keď tu bývame, hneď vedľa je reštaurácia, kde pracujeme, aby sme si zarobili."
,,Hmm, páni. Je to tu úžasné."
,,A ty, Skadiaľ si? A prečo si vlastne spadla?"
,,Emm, to je na dlhšie a ja…no…"
,,V poriadku, ak to nechceš povedať, nepovedz. Každý má svoje tajomstvá," mrkol na mňa a ja som kývla.
Tak či onak, keďže som spadla na zem, znamená to jediné.

Moje krídla skôr alebo neskôr nadobro zmiznú.

Angel of Darkness 1

18. března 2016 v 8:40 | Nami |  Angel of Darkness
Ok tu je ďalšia kapitola, hádam sa bude páčiť
Pomaly som otvorila oči. Hlava sa mi točila a mala som pocit, že mi praskne. Dokonca ma bolel aj chrbát, asi som spadla na zem. Čakala som, že budem aspoň na zemi, no bola som položená na posteli a zakrytá dekami, vankúš pod hlavu.
,,Huh?" posadila som sa a chytila si hlavu, ktorá ma hrozne bolela. ,,Au..." zamrnčala som a niekto otvoril dvere. Stál v nich chlapec s hnedými vlasmi a zelenými očami.
,,Ach, už si hore, to je dobre. Aj keď bál som sa, predsa len spadla si na mňa." na tvári sa mu objavil ublížený výraz a hneď nato sa usmial. ,,Mimochodom, som Soko Kiru. Ty?"
,,Nami." šepla som.
,,Priezvisko?"
,,Nemám." odpovedala som jednoducho, musím ich zachrániť. Zarazila som sa.
Teraz som to pochopila.
Nebo padlo. Po tvári mi stiekla slza a on sa zatvári vystrašene.
,,H-hej, Nami, nie každý musí mať priezvisko, môže ho zabudnúť, teda myslím."
,,Asi nevieš nikoho podporiť, však?" po tvárach mi stále tiekli slzy, no ani raz som nevzlykala.
,,A kvôli čomu plačeš?" zmenil tému.
,,Neuveríš mi, lebo ja viem, že ľudia uveria veľmi ťažko."
,,A ty si potom čo? Anjel?"
,,Áno." prikývla som.
,,Aha, jasné." kýval hlavou. ,,Počkať, čo?! To si zo mňa robíš srandu?! Udrela si si snáď hlavu?!"
,,Možno," postavila som sa. ,,sa mi ukážu krídla." rozpažila som ruky a cítila som tlak a následne sa mi rozvinuli šedé krídla. Videla som na nich pár kvapiek krvi asi sa mi museli predrať cez chrbát.
,,Ha?! T-t-to nie je možné!" jeho krik musel niekoho prilákať, lebo sa otvorili dvere.
,,Soko, čo tu, sakra, kri-" dievča s čiernymi vlasmi a červeným očami sa zaseklo v polovici vety, keď ma videla. ,,Ha?" dostala zo seba. ,,Ona má krídla!? To je nefér!" ukázala na mňa a ja som ich zvinula späť.
,,Teba zaujíma, či je to fér alebo nie?! Však má krídla! Si sprostá, Yuki!?"
,,Neurážaj ma, ty zemiak!"
,,Koho tu nazývaš zemiakom, ty paradajka!"
,,Fuj, nazvi ma niečím chutnejším, niečím, čo mám rada!"
,,Ok, ty pomaranč!"
,,Prečo zrovna pomaranč!?"
,,A prečo zrovna zemiak!?" zostala ticho.
,,Neviem, pred chvíľou som jedla zemiaky, tak asi preto." mykla plecami.
,,Ehm," odkašľala som si. ,,Nechcem vás rušiť, ale mohli by ste ma nejako dostať späť do... Ehm... Vy tomu hovoríte nebo, skadiaľ sú anjeli, nie?"
,,No hej." dievča, Yuki, si sadla na kraj postele a obzerala si ma. ,,Ak si anjel, prečo máš šedé krídla? Nemajú byť biele?"
,,Boli, dokiaľ sme neprehrali s padlými a nebo nepadlo." sklopila som hlavu.
,,Tak prečo sa chceš vrátiť späť?" opýtal sa Soko.
,,Aby som im pomohla, samozrejme."
,,Ale ak si sama? A koľko je ich? Tipujem, že pekne veľa." povedala Yuki a založila si ruky na hrudi.
,,Ja musím, potom sa budú na zemi diať zlé veci. Vraždy, ľudia budú nenávidieť druhých a..." prerušil ma Soko.
,,Ale to sa deje aj teraz! Nikto nám nepomohol! Ľudia na nenávidia, vraždia, kradnú, klamú. To všetko je aj teraz!"
,,A-ako to..." usmiala som sa. ,,Ach, už viem prečo sa vzopreli. Prečo vždy hovorili, že nikomu nepomáhame." hlas sa mi trochu zatriasol. ,,Myslíte si, že by som tu mohla ostať? Tu, na Zemi."
,,Zmenila si názor?" zasmiala sa Yuki.
,,Áno, teraz vidím pravdu, teraz ju vidím. Vždy som verila, že šialená myseľ padlých, ich núti hovoriť takéto veci, ale keď mi hovoríte, že sa toto deje..." pokrútila som hlavou.
,,Ako vieš, že neklameme?" spýtala sa.
,,Vaše oči, sú tak milé a dokonca krajšie, ako oči anjelov. Tie by určite neklamali." pozreli sa na seba. ,,Ale vidím v nich veľa bolesti a tá mi mala napovedať tomu, že svet nie je taký mierumilovný, ako som si myslela doposiaľ."
,,No aj v tvojich očiach je bolesť." povedal Soko.
,,Je. Keď som bola malá, zabili mi rodičov. A o pár rokov mňa. Bolo to dosť dávno, asi sto rokov dozadu, preto som verila, že je už na svete lepšie. A preto som neverila."
,,Vážne, vyzerá to tak, že si si toho tiež veľa odžila." povedala Yuki.
,,Ale, keď hovoríš, že chceš zostať, môžeš zostať tu. Je to také, nie sirotinec, máme aj nad osemnásť, skôr také stredisko, pre tých, ktorý nemajú miesto kde zostať, skoro rodina." usmial sa Soko a ja som sa tiež po prvý krát usmiala.

Mrzí ma to!

6. března 2016 v 19:44 | Yuki |  Oznamy
Okej, žiadne úvodné keci a prejdem rovno k veci. Ako ste si (určite) všimli, v posledných mesiacoch blog hrozne stagnuje. Žiadna aktivita, žiadne články, nič... Naozaj ma to veľmi mrzí, no mám na to jedno ospravedlnenie. Tento rok končím deviaty ročník a pripravujem sa na strednú školu, konkrétne konzervatórium, odbor herectvo. Stojí ma to kopu času a práce. Preto na blog nemám toľko času ako kedysi. Naozaj ma to veľmi mrzí a po talentovkách (po apríli = duben), sa znova plánujem venovať blogu. Vrátiť sa k rozpísaným poviedkam, recenziám a iné. Naozaj ma to mrzí, a dúfam že budete trpezliví... :)



Strpenie!

1. března 2016 v 21:02 | Nami |  Oznamy
Ľudia, prepáčte, ale teraz nebudem nič pridávať, lebo mi odišiel monitor (a na čiernej obrazovke ťažko niečo nájdem). Takže bude chvíľku trvať, kým sa opäť opraví.
Naozaj neviem, čo sa porobilo. Prišla ku mne Yuki, že si pozrieme Free! a keď som zapla pc, nič.
Len čierna obrazovka. Takžeeee.... asi tak.
Po víkende som to skúsila znova... nič. Takže som sa tvárila ako naštvaná Erza. Ale ok, necháme tak.

Okey bye bye!