Červen 2016

Tieň 1

23. června 2016 v 23:32 | Nami |  Poviedky
Tieň 1
Ehm, takže toto vzniklo, keď som čítala creepypasta, vlastne, asi desať, ak nie viac a napísla som to len tak, z nudy. Uvidím, či to bude mať dobré ohlasy.
Bye-bye
Sedela som v kúte izby a dívala sa von oknom.
,,Hej, zlato-očko! Poď sem!" zakričalo sa mňa jedno dievča ja som si odfúkla premeň vlasov z vlasov.
,,Mám zlato-hnedé oči, a som Nami!" povedala som a ona pretočila očami.
Už len kvôli očiam a menu som bola od malička šikanovaná ľuďmi, ako bola ona. Skeptickými a cinickými ľuďmi.
,,To je jedno, poď sem!" povedala a ja som sa neochotne udvihla.
,,Čo sa de-" do rúk mi strčila kôš s prádlom.
,,Ďakujem, že to za mňa operieš!" povedala a zmizla. Odfrkla som si a zišla do práčovne. Pozrela som sa na hodiny a povzdychla sa.
,,Ak to nedám prať teraz, nahúkajú do mňa." otvorila som práčku a dávala tam oblečenie a plachty. Zavrela som dvierka, dala som tam aviváž a išla hore po schodoch.
Hore z poschodia som započula poschodie, tak som po ňom rýchlo vybehla.
Oči sa mi rozšírili hrôzou.
Deti okolo mňa pobehovali s krikom a plačom a nabádali ma, aby som utekala tiež, no nohy sa mi jednoducho nechceli pohnúť. Dívala som sa na to, ako tieň zdvihol do výšky dievča, Grace, ktoré si zo mňa spravilo slúžku na pranie.
Kde sú sakra tie opatrovateľky, keď ich človek potrebuje!?
,,Pomôž mi..." zašepkala, no ja som sa nedokázala pohnúť. Jej telo bezvládne spadlo na zem a tieň sa premiestnil do stredu izby, kde sa krčili malá, šesť-ročná Lily. Rozbehla som sa.
Už nikto neumrie!
Keď sa k nej načahoval, postavila som sa pred ňu.
,,Nedotkneš sa jej!" zakričala som a rozpažila som ruky. Tieň sa zastavil a načiahol sa k môjmu lícu. Tieň začal naberať tvar a pomaly sa menil na ruku, od ktorej sa začalo meniť celé telo.
A až potom som si uvedomila, že predo mnou stojí chlapec.
Mohol mať trinásť, maximálne štrnásť, ako ja.
Prekvapene sa na mňa díval, rovnako, ako ja na neho.
,,Kto si?" spýtali sme sa naraz.
Možno, že by sme aj odhalili svoju totožnosť, keby na sme nepočuli, že z poschodia bežia opatrovateľky.
Premenil sa na tieň a za pomoci okna ušiel na ulicu.
,,Možno ide do ďalšieho sirotinca..." povedala som ticho a potom sa pozrela na Lily, ktorá sa an mňa prekvapene pozerala. ,,Už je to v poriadku, už ti nikto neublíži..." usmiala som sa.
Pribehli k nám opatrovateľky a začali sa nás pýtať, či sme v poriadku. Keď našli mŕtvu Grace, zhrozili sa.
,,Kto to urobil!?" opýtala sa opatrovateľka Anett.
,,Tieň..." povedala ešte stále na smrť vystrašená Lily.
,,Bol to nejaký chlapec, mal na sebe plášť, takže som mu viac do tváre nevidela." zaklamala som.
,,Chlapec, ktorý zabíja dievčatá? Ne-neodpustiteľné!" povedala Anett a ja som sa usmiala.
,,Hej, máte pravdu. Asi."
Pozrela som sa von oknom a stále som mala pocit, že ma sleduje. Usmiala som do temnoty a išla na izbu, bez ohľadu na to, aby som zamyslela nad tým, či ten neznámy príde alebo nie. A ak by prišiel, uvítala by som ho.
Celú noc sme zostali hore. Každá jedna nedokázala zavrieť oči.
Kým ostatné zo strachu, ja zo vzrušenia. Po tých dlhých rokoch, čom s sirotinci sa to odohralo niečo také.
Umrelo dievča, ktoré som z celej duše nenávidela a videla som chlapca, ktorý mal tú istú podstatu, ako ja.
Tiene.

Angel of Darkness 7

14. června 2016 v 20:01 Angel of Darkness
Zhlboka som sa nadýchla a postavila som sa. Takmer som spadla, telo ma odmietalo počúvať.
,,No tak, telo, rob to, čo chcem ja." povedala som rozhnevane. Neviem, či mali moje slová nejaký dopad alebo som sa s tým jednoducho zmierila, lebo opäť som sa mohla postaviť.
,,Aspoň jedno dobré znamenie."
,,Nami?" Yuki otvorila dvere. ,,Ach tu si. Poď, večera je na stole. Čakáme len na teba." usmiala sa a ja som jej úsmev nemotorne opätovala. ,,Soko mi hovoril, že si stretla toho padlého, je to pravda?"
,,Um, je. A bojím sa." povedala som a Yuki ku mne prišla. Chytila ma za plecia a povedala:
,,Neboj sa, bude to v poriadku, sme tu s tebou."
,,Um, viem. Sme priatelia, však?"
,,Nie, nie sme. Sme rodina." usmiala sa a aj som sa tiež usmiala.
Zišli sme po schodoch. Všetci čakali za stolom a nikto ešte nezačal jesť.
,,Prepáčte mi, že ste na mňa museli čakať." povedala som ticho.
,,Nie, nie. V poriadku, ale teraz si poď sadnúť, som hladný." zamrnčal Izumo a ja som kývla.
Sadla som si za stôl a všetci sme sa pustila do jedla.
,,Deje sa niečo, Nami?" spýtal sa ma Izumo, pozerajúc sa na mňa.
,,N-nie, nič, len sa zamyslela, nad budúcnosťou a nad tým, čo bude."
,,Nemusíš vedieť, čo príde zajtra, to ti nezabráni žiť dnešok naplno." povedal a dopil pohár vody.
Prikývla som a naďalej jedla svoje jedlo. Izumo má pravdu. Budem žiť svoj život naplno, pokiaľ budem môcť.
Keď sme dojedli, väčšina sa rozpŕchla. Sasori šiel do obchodu, potrebuje si dokúpiť veci na jeden projekt, čo robí, Hisi sa zavrela do izby, ani sa na mňa nepozrela, Izumo si išiel ľahnúť, lebo ho rozbolela hlava, Soko zostal v obývačke a ja som sa s Yuki zavrela do jej izby.
,,Povedz, čo chceš spraviť pre zmenu sveta?" opýtala sa ma.
,,Niečo ma napadlo, keď sme odchádzali z knižnice. Požičiaš mi svoj mobil?"
,,Um, jasné." podala mi ho. ,,Vyzerá to tak, že si sa už o našom svete dačo naučila."
,,Hej, aj keď som čítala o Anjeloch, čítala som si aj o niektorých "moderných veciach", takže sčasti viem tie základné veci. Ach, tu to máme." ukázala som jej to, čo som hľadala.
,,Kage? Čo je to?"
,,Je to akási internetová skupina, ktorá je skrytá v tieni a nikto nevie, načo slúži a nikto nevie, či je dobrá alebo zlá, ale ľudia z tej skupiny sa snažia pomáhať, tak som sa tam rýchlo prihlásila a napísala tam toto: Keďže nevieme, čo presne robiť, čo tak pomôcť zmeniť svet k lepšiemu? Dostala som po väčšine pozitívne ohlasy, takže to vyzerá, že v ľuďoch je ešte stále dobro."
,,Hej je. A keď toto celé skončí, ukážem ti, ako to u nás chodí, Starec budem určite rád, keď sem zavíta niekto nový!"
,,Hej, keď to celé skončí… úplne…" zašepkala som.
,,Huh?" pozrela sa na mňa.
,,Ach, nič, nič!" zasmiala som sa.
,,Vážne?" pozdvihla obočie.
,,Um! Všetko j úplne v poriadku! Úplne, úplne!" smiala som sa ďalej, ale ju to nepresvedčilo.
,,Čo sa deje?" tento krát nasadila taký chladný tón, až mi z toho prešiel mráz po chrbte. Nadýchla som sa a prehltla som hrču, ktorá sa mi začala robiť v hrdle.

Angel of Darkness 6

13. června 2016 v 19:48 | Nami |  Angel of Darkness
Dívala som sa mu na chrbát, ako mizne medzi ľuďmi.
Hnevom som sa triasla a mala som pocit, že po ňom niečo hodím. Bolo by mi jedno čo, hlavne, aby to bolo niečo ťažké.
,,Nami, kto to bol?" opýtal sa ma Soko a ja som prehltla hrču, ktorá sa mi spravila v krku. Otočila som sa na neho a usmiala sa.
,,Nikto, len som sa pomýlila."
Nechcela som ho tím zaťažovať. Čo ak by šiel po Sokovi, či po Yuki alebo po niekom inom!?
Zaťala som zuby.
Ten človek… nie… ten anjel sa mi hnusil. Tak veľmi.
,,Nami…" zašepkal Soko. ,,Vážne, kto to bol?"
,,Prepáč, musím si to zrovnať v hlave, kým niečo poviem." povedala som namiesto odpovede. Sama som to v hlave nemala úplne zrovnané.
Práve teraz… začala vojna. Vojna, ktorú musím za každú cenu vyhrať, aby som mohla pomôcť ľuďom, ktorý chcú žiť normálny život.
Normálny život… ako krásne to znelo. Aj ja ho budem mať, keď toto skončí.
Usmiala som sa.
,,Um, Soko, máte tu niečo, kde by som toho mohla zistiť, čo najviac?"
,,Hmm… ak chceš je tu knižnica."
,,Rýchlo ma tam doveď!"
Nervózne prikývol a išiel smerom, ktorý viedol tam, kde som potrebovala. Keď sme tam dorazili, otvorila som dvere tak prudko, až som ich skoro rozrazila.
,,Nami… prečo sme vlastne tu?"
,,Potrebujem zistiť čo najviac. Aj keď som bola sama Anjelom, neviem, ako proti nim, ako človek, bojovať."
Bola som zmätená.
Kto má pravdu? A kto je ten zlý?
Začala ma z toho všetkého bolieť hlava, tak som sa radšej vrhla na knihy. Pobrala som všetky knihy, ktoré sa spojovali s Anjelmi, dokonca som prečítala aj Bibliu, kde bolo dookola to isté.
Takže tú som zavrhla hneď na začiatku. Podľa mytológia som zistila, že Anjelov, ktorý už spadli na zem, ale stále majú krídla, je možné zabiť, ale veľmi ťažko. Ich rany sa hoja veľmi rýchlo a sú rýchli. Kedykoľvek môžu vzlietnuť a ja som už dávno pocítila, že krídla už nemám.
Už som prečítala asi sedem kníh, keď mi Soko poťukal na plece.
,,Už budú zatvárať."
,,Ach, a ja som toho veľa nezistila." zvesila som ramená.
,,Ak chceš môžem si ich požičať, aby si ich doma dočítala."
,,Nebude ti to vadiť?"
,,Nie, v pohode."
Rýchlo mi požičal všetky knihy a išla sme naspäť.
,,Tak čo, urovnala si si to v hlave a povieš mi, čo sa deje a hlavne, kto bol ten chlapík?" spýtal sa ma.
,,Dobre teda. Ale budem stručná a nechcem počuť žiadne otázky. Je to Anjel, ktorý je síce na Zemi, ale nie je padlý. Vie o mne, že som padlá a momentálne mi vyhlásil vojnu a preto, ho musím nejako zničiť."
,,To si robíš srandu…" zašepkal udivene.
,,Nerobím."
,,Ale prečo…" začal, no ja som ho zastavila vážnym pohľadom.
,,Povedala som, žiadne otázky."
,,Ach, jasné, prepáč. Moja chyba."
Vošli sme do domu, vyzuli, zhrabla som knihy a vybehla som s nimi po schodoch do izby, kde som bola predtým.
Začala som čítať knihu, ktorú som takmer dočítala.
Nič.
Začala som ďalšiu a takmer na konci som našla niečo, čo sa podobalo mojej odpovede.
,,Len nezištný čin zo srdca dokáže poraziť tých najsilnejších." ticho som čítala.
Nadýchla som sa a prehltla som tak nahlas, až som sa bála, že ma započujú.
Niekto by tomu nerozumel, ale ja som tomu rozumela možno až príliš dobre.

,,Aby som im pomohla musí padnúť obeť. Jednoducho povedané, musím zomrieť, aby som ich ochránila." zašepkala som do ticha.

Angel of Darkness 5

7. června 2016 v 20:30 | Nami |  Angel of Darkness
,,Poď, ukážem ti mesto," chytil ma za ruku a otvoril dvere. Slnko mi udrelo do očí a tak som ich privrela.
,,Hmm, vyzerá to zaujímavo," povedala som ticho, keď okolo mňa prechádzali ľudia.
Niektorí išli sami a ponáhľali sa, iný sa držali za ruky, ďalší išli pomaly a buď telefonovali alebo len tak išli, ako keby sa ich svet netýkal.
Všetko mi pripadalo hrozne zvláštne, všetko bolo tak trochu… neviem to popísať. Keď som sa na to pozrela, každé miesto mi pripadalo iné a zaujímavé, aj krásne a tie druhé… nešla by som tam, ani keby som mala znovu krídla.
Zrazu by mi akoby niečo našepkalo, aby som išla niekde ďaleko, tak som ten hlas počúvla.
Deje sa to ľudom často? Majú niekedy takýto… výpadok?
Robia aj to, čo je zakázané?
,,Nami! Zastav!" zakričal na mňa Soko, no ja som bežala ďalej. Hneď, ako som sa dostala na najrušnejšiu časť, zastala som.
Ľudia si ma nevšímali a ani to, ako vyzerám. Biele tričko s dlhými bielymi rukávmi a biele nohavice, obyčajné topánky.
Odrazu som pocítila bolesť v hlave, ktorá ma otupila natoľko, že som spadla na kolená.
,,Slečna, ste v poriadku?" opýtal sa ma niekto a ja som prikývla, keď sa snažila postaviť.
Opäť by som spadla, keby ma nechytil Soko.
,,Si v poriadku, Nami?" opýtal sa.
,,Áno, ale… niečo sa mi nepáči…" porozhliadla som sa.
Oči sa mi rozšírili.
Prekvapením, možno hrôzou a aj strachom.
Videla som, že okolo väčšiny ľudí prúdi niečo… zlovestné. Až ma striaslo.
O krok som ustúpila a narazila som do Soka.
,,Čo sa deje?"
,,Mám pocit… že… ja neviem. Neviem to popísať a ty to asi nevidíš."
,,Čo?"
,,To, čo je okolo väčšiny ľudí… niečo zlovestné a zlé." opäť som sa chytila za hlavu, keď sa ku mne priblížil nejaký chlapec, okolo toho bolo najviac. Mal čierne vlasy a aj oči.
Pohŕdavo sa na nás zatváril, uchechtol sa a prešiel okolo bez toho, aby si nás viac všímal.
,,Hlúpy padlý…" povedala a mne sa oči rozšírili hrôzou.
To znamená… on je… anjel!? Sťažka som sa postavila a zdrapila som ho za plece.
,,Deje sa niečo, padlý?"
,,Ty… čo o mne vieš?"
,,Nie veľa…" otočil sa ku mne čelom. ,,Ale si tu, to znamená jediné…" naklonil sa k mojej tvári. ,,že sa už nikdy nevrátiš späť." arogantne sa usmial.
,,A ty? Ak si tu tak si potom…"
,,Nebuď smiešna. Ja som ra rozhodol pre jediné. Radšej budem vládnuť v pekle, než slúžiť v nebi. Preto ja budem tým, kto tu bude vládnuť." arogantnejšie sa usmievať nemohol.
,,V tom prípade ja budem tá, ktorá ti v tom zabráni."
,,Haa?! Tak sa ukáž, padlý. Budem sa na to tešiť. Na deň nášho stretu, ktorý sa pomaly blíži." uchechtol sa, otočil sa mi chrbtom a zmizol.
,,Do kelu! Jedna prekážka za druhou!" pomyslela som si.

Angel of Darkness 4

6. června 2016 v 15:54 | Nami |  Angel of Darkness
Hovorila si niečo?"
,,Nie, nič." Usmiala som sa a prišla som k Sokovi, ktorý nadával na Izumovu osobu.
,,Debil jeden, čo si o sebe myslí? Že je niečo viac!? To ťažko!" nadával ticho a ja som sa zasmiala. Asi o mne nevedel, lebo vyzeral vážne vystrašene.
,,Páni, chodíš ako nejaký duch."
,,Anjeli sú vlastne duchovia."
,,Ale hovorila si, že ti krídla zmiznú, nie? Je to pravda?" zmenil tému a vážne sa na mňa pozrel.
,,Hej a trochu sa bojím, no teraz som pochopila, prečo hovoria, že každý, kto prejde bránou, zomrie. Je to preto, lebo stratíme krídla a to je pre nás takmer ako smrť." vydýchla som a pousmiala sa. ,,Bola som tak naučená na krídla, že to bude ťažké, odvykať si."
,,Bude to v poriadku," chytil ma za plece a usmial sa. ,,uvidíš! Všetci sme s tebou."
,,Ale Hisi nie,"
,,Hisi je dosť… svojská a chladná. Chce uznanie svojho otca, preto sa správa takto. Ako…"
,,Vodca?" povedala som a on prikývol.
,,Presne,"
,,Ale aj tak vyzerá ako milá osoba." povedala som.
,,Vieš, Nami, vyzeráš ako chodiaci optimizmus. Nikdy som nikoho nevidel, aby sa tak usmieval."
,,Je lepšie usmievať sa, ako sa stále mračiť alebo plakať, nie? A zistila som, že veľa ľudí sa nahnevá, keď sa na nich usmeješ."
,,Ale aj tak. Niektorí ľudia sa už nedokážu usmievať. A keď sa usmejú, tak tím hovoria, že sú nad tebou, že nič a nikoho nepotrebujú."
,,Hmm, ľudia sú zvláštni. Na jednej strane, dokážu milovať a na druhej strane nedokážu nikoho pochopiť a preto sa nenávidia. Ak by to dokázali, cítiť pocity druhých možno, že v tej chvíli by ste sa dokázali pochopiť."
,,Nami, ako to dokážeš? Hovoriť niečo také?"
,,Čo?" nechápala som.
,,To nič, ale… myslím si, že určite dokážeš zmeniť svet."
,,Sama nie, s vami áno." chytila som mu ruky do svojich.
,,N-Nami?"
,,Prepáč," pustila som mi ich a usmiala sa. Neviem, usmievala som sa automaticky.

Parazit

5. června 2016 v 20:30 | Nami |  Poviedky
Parazit
Kratučká poviedka, len tak, povedzme z nudy
A obrázok mi nechce pridať, ani neviem prečo

Kedy som sa stala parazitom? Kedy som začala byť až príliš závislá na ostatných? Ale keď už som pri nich tak často, nemala by som im nejako pomôcť?
A to je najhoršie.
Nedokážem im pomôcť, pretože som parazit a parazit sa len priživuje na ostatných.
A to robím už pár rokov, ale uvedomila som si to len nedávno.
Moja dušu mi už nestačí, tak kradnem dušu iným, ale oni to neuvedomujú, lebo mi veria. Ale táto takzvaná "viera" prerástla vo to, že som sa na vás stala závislá.
To nechcem!
Nechcem byť od vás závislá, chcem…
Čo vlastne chcem?
Keďže na vás parazitujem, je pre mňa vaše prežitie dôležitejšie, než to moje.
Keď pri mne nie ste premýšľam.
Prečo žijem?
Prečo som si ešte nepodrezala žily?
Už som v ruke mala nôž, a aj žiletku, tak prečo?
Moje prežitie je bezvýznamné, dokonca aj pre vás, ale aj po tom všetkom, pri vás musím byť a naďalej parazitovať, inak nemôžem žiť.
Každú jednu chvíľu cítim, ako z vás niečo kradnem, ale vždy som to ignoroval, ale teraz už nie.
Preto… preto sa už nesmieme stýkať.
Musím zmiznúť z vašej duše, mysle a hlavne zo života.

Zbohom...

Šťastie?(1. kapitola Ten, ktorý mi bráni v mojom šťastí)

1. června 2016 v 21:33 | Nami |  Poviedky
Ehm... Nazdar? No ja viem, že dlho nič nepribudlo, ale Yuki, ak to čítaš nesmej sa, je to pravda+sama máš na hovno známky musím sa učiť, pretože mám na nič známky z fyziky, ktorá mi absolútne nejde a vychádza mi trojka, ktorú nemôžem mať, pretože i to pokazí priemer na gymnázium, to je prvá vec a tá druhá je tá, že by som naštvala svojho otca, ktorý je no... To je jedno, takže preto.
A k poviedke. Napadla ma, no ani neviem ako. Asi preto, že ma bolel celý človek, lebo som mala strašnú svalovku, takže tak, no... Užite si ju! (Ak ju vôbec dakto bude čítať)


Šťastie?(1. kapitola Ten, ktorý mi bráni v mojom šťastí)
Betareader: Renáta K. :-*
Bežala som po dlhej chodbe a snažila som sa nespadnúť na zem. Celé nohy som mala doráňané a spálené, po tom, čo mi ich strčili do horúcej vody. Hrozne mi krvácali a nechávali za sebou krvavé šmuhy.
Už som sa dosť všelijako potkínala, takže udržať rovnováhu bolo skutočne ťažké. Chytila som sa steny a zrýchlene dýchala. Obzrela som sa za seba, šmykla sa mi ruka a ja som sa zrútila k zemi.
Zaprela som sa rukami do zeme, ale nedokázala som sa viac zdvihnúť. Prinútila nohy pohnúť sa, hoci mi začali krvácať ešte viac. Mala som dokrvavené nohy tak, že som nevidela na svoje kraťasy a pokožku.
Pár zakrvavených prameňov vlasov som si dala preč z očí, aby som niečo videla, ale aj tak som mala v očiach krv, pot a to najdôležitejšie, slzy.
Plakala som od bolesti, smútku, neschopnosti a ľútosti.
Prišla som k veľkému poklopu a otvorila ho. Rýchlo som skočila dnu, keď som počula kroky. Krv sa mi z nôh pustila ešte viac, takže som si musela zahryznúť do ruky, aby som nekričala ešte viac.
Úžasné. Krvácam z nôh a teraz aj z pravej ruky.
Pomaly som došla k rebríku a vyliezla po ňom. Ťažko som otvorila poklop, plus mi takmer spadol na hlavu, čo by spôsobilo ďalšiu ranu, ale nakoniec som sa stadiaľ vyštverala.
Zavrela som poklop a poobzerala som sa okolo seba. Veľa som toho nevidela, keďže bola noc, ale pár ešte funkčných lámp osvetľovalo malý park, kde som sa momentálne nachádzala.
Pohrabala som sa vo vrecku, aby som zistila, či tam je stále ten malý papierik, ktorý som mala stále u seba. Stálo tam jediné meno. Meno toho, ku komu mám ísť.
Vyšla som z parku a poobzerala som sa.
Lampy tu už svietili normálne a mne to takmer vypálilo oči. Privrela som ich a nadýchla sa čerstvého, hoci trochu zatuchnutého, vzduchu.
,,Slečna!" niekto ku mne pribehol a ja som ho ledva naostrila. ,,Čo sa vám stalo?! Pane Bože! To sú strašné zranenia! Hneď vás zaveziem do nemocnice!" keď ku mne natiahol ruku, odstrčila som mu ju.
,,To nepotrebujem. Potrebujem nájsť jedného človeka. Pomôžete mi?" opýtala som sa pokojne, hoci som raz bolestne zaskučala.
,,O-o čom to tu hovoríte!? Musíte ísť do nemocnice!" keď sa ma chcel dotknúť, odstrčila som mu ruku a pohla sa vpred.
Vybrala som z vrecka papierik a skontrolovala adresu.
Prišla som pred domové dvere a zaklopala, akurát tou rukou, do ktorej som si zahryzla, takže ma rozbolela ešte viac.
Zaklopala som ešte silnejšie a keď som našla zvonček, tak som zazvonila trikrát za sebou.
,,Veď už idem! Už idem!" kričal niekto z domu a ja som sa pousmiala.
Konečne.
Povedali mi, že ak ho zabijem, budem skutočne šťastná.
Ale dostať sa sem obnášalo prekážky. A to zahrňovalo aj tieto zranenia.
Dvere sa s frflaním otvorili: ,,Pane Bože, ktorý debil mi zvoní o pol jedenástej na dvere!?" hneď, ako otvoril, zaútočila som naňho. Môjmu útoku päsťou a s menšími ťažkosťami vyhol, tak som zaútočila znovu.
Lenže pri menšej otočke, aby som ho trafila, začali moje nohy rázne protestovať tým, že mi do nich udrela bolesť a keď som spadla na zem, odmietali sa postaviť.
Rukami som sa zaprela do zeme.
,,Pohni sa!" kričala som na seba. Chlapec mi chytil ruky, čím som si nabila hubu o tvrdú podlahu.
Úžasné. Mám poranené nohy, ruku a teraz som si nabila hubu. Som skutočne šikovná.
,,Upokoj sa!" zakričal a pevne mi stlačil ruku.
,,To bolí…" zašepkala som a stisk trochu povolil. Využila som príležitosti, pretočila som sa na chrbát a kopla ho tou nohou, ktorá menej krvácala.
,,Umri!" pravou päsťou som ho udrela do líca a jemu sa z neho pustila krv.
,,No, na dievča máš ranu. Prečo si tu? Kto ťa poslal? Už som im dávno povedal, že končím." zavrčal na mňa, keď som sa pozviechala zo zeme.
,,Nikto ma neposlal. Prišla som sama. Raz mi ukázali tvoju fotku a povedali, že ti si ten, kto mi bráni v šťastí, tak som tu, aby som ťa zabila."
,,A kvôli tomu ti tak spálili nohy?"
,,Huh?" pozrela som sa na svoje nohy, ktoré som si už takmer necítili. ,,Um..." dostala som zo seba ticho, ale hneď potom som sa na neho vyrútila.
Do nôh mi ale opäť udrela bolesť a nemohla som sa na pár sekúnd pohnúť.
Využil to a pritlačil me k stene, pri čom mi silno držal ruky.
,,To bolí..." tentokrát som so myslela vážne. Všetko ma bolelo.
Nohy, ktoré boli nie len spálené, ale aj dorezané, ruka, do ktorej som si zahryzla tak silno, že sa mi z nej tiekol silný prúd krvi a teraz aj huba, ktorú som si vďaka nemu poriadne nabila a popri tom som si aj rozhryzla peru.
,,Na to ti už neskočím." povedal a ja som si oprela hlavu o stenu.
,,Do toho, zabi ma." povedala som a zavrela oči. Pustil mi ruky a ja som sa zošuchla na zem, pretože ma už nohy neudržali.
,,Prepáč, nemám v pláne ťa zabiť. Ľudí zabíjam v obmedzených prípadoch a ženy vôbec."
Sledovala som ho so zaujatím v očiach.
Na zabijaka je veľmi zvláštny.