Srpen 2016

Angel of Darkness 8

12. srpna 2016 v 20:56 | Nami |  Angel of Darkness
Takže po miliónoch rokoch pridávam ďalšiu časť tejto poviedky. Užite si ju

,,Ja… viem, čo mám spraviť. To, čo som dala na tú internetovú stránku, to bolo len provizórne, len, keby to nevyšlo." nadýchla som sa a Yuki sa zamračila. ,,To, čo musím urobiť naozaj je to… že musím umrieť."
Oči sa jej rozšírili hrôzou.
,,Hej! Nerob si zo mňa srandu! To nie je vtipné! Ako tým myslíš zomrieť!? To ťa máme obetovať, či čo!? Teraz si sem spadla, teraz si začala žiť a to máš teraz zomrieť! Už s tým, sakra, prestaň!"
,,Nie je iná možnosť, inak nebudete šťastní a ja chcem, aby ste žili krásny, normálny život, lebo ja… ja to tu milujem. Milujem vás, tento život, ale nič z toho mi nie je dopriate. Neviem si prestaviť svoj život bez vás, lebo ste mi dali za tak krátky čas toľko radosti, ale ak vás to má zachrániť, tak nech si vezme toto zúbožené telo, pokojne aj ten Anjel, je mi to jedno."
,,Ale Nami…" objala som ju.
,,Nie, Yuki. Vy máte možnosť žiť normálne, lebo ste ľudia."
,,A-aj ty si."
,,Nie som,"
,,Teraz si, keď nemáš krídla. Si normálny človek, ako ja, Soko, Hisi a všetci."
,,Rada by som to chcela povedať, ale keďže som vo vojne, nie som človek."
,,Aj ľudia bojujú vo vojnách…"
,,Ale tu umrie jedna jediná osoba a tou budem ja." usmiala som sa na ňu a ona sklopila hlavu.
,,Povedala… povedala si to už Sokovi?"
,,Nie, nemám na to odvahu a bojím sa, že by ma donútil, aby som to nerobila, aby som neumrela."
,,Nie len on… všetci… Sasori, Hisi, Yue, Izumo, Soko, ja… všetci chceme, aby si tu žila, aby si bola šťastná." hlava mala sklopenú a pevne zatínala ruky v päste.
,,Nebuď smutná," postavila som sa. ,,Som jedna z milióna… nie miliardy ľudí na svete, príde možno niekto podobný mne a…"
,,Nikto taký, ako ty nepríde! Všetci sme výnimoční a všetci vieme, že život je ťažký, krutý a veľakrát nespravodlivý, ale preto sme tu, jeden pre druhého… takže chcem, aby si si svoj zostávajúci čas užila najviac, ako len ide." taktiež sa postavila.
,,Rozkaz, Yuki." krátko sa zasmiala a pozrela sa na hodiny, ktoré mala zavesené na stene. ,,Páni, to som po tebe taj dlho kričala? Hmm, už je pol dvanástej. Mala by si si ísť ľahnúť."
,,Um, dobre." prišla som k dverám, otvorila ich a usmiala sa ňu. ,,Dobrú noc, Yuki."
,,Dobrú noc, Nami." zakývala mi.
Išla som pomaly do svojej izby a usmievala sa.
,,Tento večer mi nič nepokazí," povedala som ticho. ,,Dúfam…" zašepkala som, no aj tak som sa usmievala. Otvorila som dvere a myslela som si, že vykríknem, keď som to uvidela.

,,To nie…"