Září 2016

Mesto 2

20. září 2016 v 19:16 | Nami |  Poviedky
Okej, druhá kapitola. A druhýkrát, ak ste z toho zmätený, tak je to v pohode! Ja som ešte furt zmätená

,,Takže, prečo ho chcete zabiť?" opýtal som sa.
,,Proste preto a teraz choď." povedal a kývol rukou k dverám. Vyšiel som z nich a vzdychol si.
,,Tse, zabíjať ľudí bez dôvodu, kam toto mesto speje?" mumlal som a nastúpil do auta. Prišiel som pred dom, kde bývala tá osoba bývala. Pomocou univerzálneho kľúča som sa dostal dnu a nastavil bombu tak aby vybuchla potom, čo sa na ňu stúpi. Bola rovno pri dverách, takže pravdepodobnosť výbuchu je viac než 90%.
Vyšiel som z domu, zamkol za sebou a opäť si sadol do auta. Podoprel som si hlavu a zívol.
Obeť prišla.
Otvoril dvere, potom ich zavrel a ja som uvidel veľký výbuch. Do ruky som zobral mobil a začal som volať.
,,Na ulici Arashi, číslo dvanásť došlo k výbuchu, neviem, či je niekto zranený, ale rýchlo príďte." povedal som a zavesil. Naštartoval som auto a pomaly som stadiaľ odišiel. Aj keby sem prišli do desiatich sekúnd, nemá šancu na prežitie.
Nemala som, čo za Boha robiť, tak som sa len prechádzala. Strelecký krúžok mi skončil už pred hodinou a teraz som sa len potulovala po meste.
Do ruky som zobrala mobil.
,,Ahoj, máš čas? Čo keby sme sa stretli? Vieš, aby bola sranda," zasmiala som sa. ,,OK, o desať minút v parku!"
Pomaly som kráčala po ulici, keď do mňa takmer narazila čierna dodávka.
,,Nemôžeš dávať pozor na cestu, magor retardovaný!" zakričala som na neho a povzdychla si.
Započula som výbuch a mňa trochu odsotilo dozadu, čím som narazila do stĺpu.
,,Au..." zamrmlala som podráždene. ,,Čo sa to deje?" chcela som zavolať na pohotovosť, ale všmila som si, že už idú.
Nejaký policajt vybehol z auta a prišiel ku mne.
,,Slečna, vy ste boli pri tom výbuchu?"
,,H-hej." šepla som a on sa ma začal vypytovať na rôzne veci.
,,Videli ste páchateľa?"
,,Nie?"
,,Poznáte zraneného?" nahla som sa na stranu a pozrela na chlapca, ktorého práve oživovali. Urobilo sa mi nevoľno.
,,Nie."
,,Kedy ste počuli výbuch." pozrela som sa na hodiny.
,,Asi o pol piatej."
,,A niečo podozrivé ste nevideli?"
,,Keď sa nad tým zamyslím..." začala som premýšľať. ,,Ah! Už viem! Nejaký retard ma skoro zrazil nejakou čiernou dodávkou!"
,,Viete poznávaciu značku?" opýtal sa a vytiahol si zápisník.
,,0-7-A-R…sakrá! Viac si nepamätám! Ale viem, že to bola Toyota." povedala som. ,,A malo to popraskané spätné zrkadlo," povedala som.
,,Ďakujem Vám. A nie ste zranená?" opýtal sa.
,,Nie, nie. Nebojte sa. Dovi!" rozbehla som sa do parku. V parku ma už čakala kamarátka a niečo si ťukala do mobilu.
,,Prepáč! Viem, že idem neskoro!" kričala som na ňu a ona pokrútila hlavou.
,,Netráp sa. Ale prečo meškáš?" spýtala sa, kým sme sa začali prechádzať po parku.
,,Nejaký magor ma skoro zrazil a potom vybuchol jeden dom!"
,,To fakt?!" opýtala sa neveriacky.
,,Hej a jeden chalan to pekne schytal, ani neviem, či je nažive."
,,Ako vyzeral?"
,,Tak on skoro umrel a ty sa pýtaš, ako vyzeral?" opýtala som sa a ona prevrátila očami. ,,Mal zelené oči, hnedé vlasy a celkom vysoký. Neviem, ležal, takže som nevedela posúdiť."
,,Ah!" dostala zo seba. ,,Potom som dneska hádzala tašku, obedár a kružidlá!"
,,Nič nové, že po niekom niečo hádžeš." zamumlala som a ona mi dala pohlavok.
,,Si sprostá." zamrmlala.
,,Ale je to pravda. A čo si agresívna!"

Mesto 1

2. září 2016 v 19:26 | Nami |  Poviedky
Okej, tu je moja nová poviedka. A nebojta sa ak ste zmätení, ja sama som zmätená! (Plus, pardon, že k poviedkam nepridávam obrázky. Môj počítač nechce spolupracovať už peknú dabu, čo sa týka o pridávaní obrázkov -_-)


Mesto sa mení. Vždy. Niekto prichádza a niekto zase odchádza. Samozrejme, pokiaľ to nie je niekto pre nás dôležitý, či niekto, na koho sme už dlhú dobu čakali, tak si to nevšimneme. Pretože je pre mesto prirodzené, že sa mení.


Išla som zo školy, úplne uťahaná. Písať tri písomky a k tomu dve bleskovky nie je žiadna sranda. Išla som skratkou, keďže som chcela zájsť ešte do obchodu, ale v malej uličke, kadiaľ viedla skratka, stáli nejaký muži.

Nadýchla som a znovu vydýchla a jednoducho prešla okolo nich. Do jedného som vrazila, no nevenovala som tomu pozornosť.

,,Hej." povedal jeden a ja som sa otočila. Všmila som si, že jeden je poliaty od vody. ,,Kvôli tvojej idiotskej maličkosti som sa oblial! Čo s tým hodláš spraviť!? He!?" nechcela som byť drzá, ale...

,,Nič, pretože tá vaša idiotskejšia maličkosť tam nemala stáť a je to vaša chyba, nie moja." povedala som.

Fu, ešte stále mu vykám.

,,Hee!? Čo si to dovoľuješ!?" rozbehol sa proti mne. Dala som tašku dole z chrbta, chytila ju za popruh a celou silou som ho s ňou udrela. Zatackal sa a spadol na zem. Ostatní sa na mňa vyrútili, tak som vybehla z uličky, nasledovaná nimi.

Bežala som po ulici a ťažko dýchala.

,,Sakra, sakra, sakra!" šepkala som ticho a zahla za roh, kde na mňa čaká slepá ulička.

,,Vráť sa!!!" kričali muži, ktorí mi boli v pätých. Horko-ťažko som preliezla stenu a zoskočila z nej. Bežala som ďalej a ďalej, kým som do niekoho nevrazila. Dotyčnému spadol mobil z ruky a spadol na kameň, kde sa mu rozbila obrazovka a zhasla.

,,Môj mobil..." zašepkal. ,,Môj nový mobil..."

,,P-prepáčte mi. Bola to nehoda, vážne. To som nemala v pláne." povedala som a on sa na mňa otočil. Vyzeral veľmi, veľmi, veľmi naštvane.

,,Byť tebou, bežím ako o život." povedala ja som sa rozbehla.

Zatáčala som na každom rohu a snažila sa využiť to, že poznám takmer celú štvrť naspamäť.

Zastala som pri jednej budove a vyliezla na rebrík. Išiel rovno za mnou a teraz som zistila, že bol omnoho desivejší, ako tí muži.

Vyliezla som na budovu a vybrala peračník ktorý bol plný ostrých vecí. Hodila som po ňom dve rozbité kružidlá, jedno funkčné kružidlo, dva páry nožníc a perá, ktoré mu padali na hlavu.

Vyhol sa všetkému, okrem nožníc a pier, ktoré ho trafili do ramena a potom do ruky.

,,Takto to nepôjde. " z tašky som si vybrala mobil, slúchadlá, MP3 prehrávač a obedár. Hodila som po ňom celú tašku, so všetkým, čo v nej bolo. Trafila ho do krku a hrude, čím neudržal rovnováhu a spadol z trojmetrovej výšky na chrbát.

,,Auuu!" zaúpel a ja som sa usmiala.

,,Dobre, nezavrú ma za vraždu." povedala som, ešte som mu do hlavy hodila obedár a nahlas sa zasmiala.

...

Leteli na mne všelijaké ostré predmety. Potom taška, vďaka ktorej som sa strepal na zem. A potom mi tá krava hodila na do hlavy obedár.

Posadil som sa a počul, ako sa smeje, hoci to bo vzdialený smiech. Postavil som sa a všimol som si, že vedľa mňa nie je ani obedár, ani taška.

,,Auuu," chytil som za hlavu, ktorá ma poriadne bolela. ,,Keď tú kravu uvidím, zabijem ju! Nielen, že mi roztrepala mobil, ona ma takmer zabila! Mal by som to ohlásiť polícii, ale..." zvesil som ramená. ,,kto bude veriť tomu, že po mne hodila tašku!? Môžem sa na to..." zastavil ma pohľad na pár mužov, ktorý vrieskali niečo v tom zmysle, nech sa ukáže. ,,Čo sa to tu deje? Bývalo to tak tiché mesto." povedal som a sklopil hlavu.

Prešiel som cez ulicu a zamieril si to domov. Otvoril som dvere a vyzul sa.

,,Som doma!" zakričal som a potom som započul ohlušujúci výbuch, ktorý sa ozval spredo mňa.

Survivors 1.kap.

2. září 2016 v 17:52 | Yuki |  Poviedky

Survivors 1.kap.

Okej, predtým, než začnem, Vám dlhujem oooobrovské ospravedlnenie za moju neaktivitu. Jediná, kto pridávala, bola Nami (dík ;-)). Nie je to to, čo bývalo. Nejdem Vám znovu sľubovať, že sa polepším, lebo to asi nebude pravda.
Ale k poviedke: Je z mobilu, začala som ju písať už pred polrokom (?), a myslím, že je ,,rozvinuteľná", tak ktovie, čo z toho bude. Užite si poviedku ;-)
Žánre: postapokalyptické, dobrodružné, romantické, bojové (?), sci - fi


Kráčam tichou ulicou. Ozveny mojich krokov ruší len tlmený tlkot môjho srdca.
Som sama. Úplne.
Svet sa proste jedného dňa ocitol v úplnom tichu. Bez ľudí. Stalo sa to už pred tromi rokmi, no pripadá mi to už ako večnosť.
Na celom svete som zostala len ja. Bez blízkych....
Obloha je tmavá a hviezdy nevidno. Počúvam tlkot svojho srdca a kráčam ďalej. Otrhané šaty mi vysia na vychudnutom tele.
Klop, klop, klop... Buch, buch,buch.
,,Čo to?!" poviem si v duchu a srdce mi vynechá úder. Otočím sa a hľadím na prázdnu tmavú ulicu. V šere noci sa však čosi pohne.
,,Zase tie premnožené medvede!" pomyslím si a pobehnem. Buchot sa približuje a ja začnem bežať. Srdce mi bije ako divé. Nechcem sa znovu ocitnúť tvárou v tvár medveďovi. Tá jazva na hrudi mi úplne stačí... Buchot počujem len pár metrov za mnou. Bežím ako zmyslov zbavená, no ani sa nenazdám a ležím na zemi. Zhora ma tlačí čosi teplé.
Prevalím sa na brucho a potlačím výkrik. To čo na mne ležalo nebol medveď. Bol to... Človek!
Začala som sa metať. Zase ten istý sen. Som na ulici a vidím človeka.
No tentoraz to nebol sen.
,,Pššš! Ja ti neublížim." povedal milým hlasom.
Ľudský hlas som nepočula...roky. Bol to prekrásny zvuk. Slzy mi tiekli prúdom. Jeho tmavo modré oči sa mi rozplývali v slzách.
Pohladil ma po líci a zašepkal:,, Neboj sa, všetko bude v poriadku." Rozplakala som sa ešte viac.
Pomohol mi na nohy. Celá roztrasená som sa mu hodila do náruče.
To teplo a vôňa ľudského tela bola dokonalá. ,,Predtým" som ľudí nemala veľmi v láske, no teraz, v náručí človeka, mi to pripadalo ako raj.
Jemne ma od seba odtiahol a chytil ma za ruku. Bola až neskutočne teplá a jemná.
,,Som Izumo, a ty?" opýtal sa ma, no ruku mi nepustil.
,,Ja..." zašepkala som chrapľavo. Tri roky som nepovedala ani slovo a tak mi to teraz robilo problém.
,,To je v poriadku! Poď, všetci na nás čakajú!"
Všetci? Čo myslí tým všetci?
Nechápala som, no aj tak som ho nasledovala. Celú dlhú cestu som ho držala za ruku, musela som sa ujistiť, že mi nezmizne, že to nie je len sen - výplod mojej fantázie...
Kráčali sme zdevastovanými a nepouživanými uličkami. Celý čas som sa držala Izumovho trička a nechala sa unášať teplom jeho tela. Za chvíľu sme sa dostali na starú autobusovú zastávku. Stáli sme tam bez slova a jemný jarný vánok nám hladil tváre.
,,U-um, Izumo?" vydrala som zo seba chrapľavo.
,,Áno?" pozrel sa na mňa azúrovými očami.
,,N-načo tu čakáme? Hádam nie na autobus?" zasmiala som sa, no znelo to ako ryk umierajúceho zvieraťa . No Izumo sa nezasmial.
,,Áno, čakáme tu na autobus." povedal úplne vážne. Vypleštila som oči, no keď som začula zvuk motora, spozornela som. O chvíľu pri nás zastal ošuntelý, starý žltý autobus. Chýbalo mu niekoľko okien a kufor. Neveriacky som sa pozerala na tento výjav.
,,Nazdar Izumo!" zakričala žena v dobrých rokoch s hustou hnedou hrivou.
,,Ahoj Kori!" odzdravil ju Izumo a položil mi ruku na plece: ,,Toto je ďalšia Preživšia. Neviem, ako sa volá."
,,To je neuveriteľné, ako to, že to zvládla. Okej, nastúpte si, začína sa stmievať."
Izumo nastúpil a potom mi pomohol prehupnúť sa cez deravý schod.
,,Vitaj u nás!" zašepkala mi tá sympatická bruneta - Kori. Jemne som sa usmiala a sadla si k Izumovi.
,,Izumo, sedíš na mne... Opäť!" niekto zahrešil.
,,Och Mayoru, prepáč, znovu som si ťa nevšimol." ospravedlnil sa malému chlapcovi, asi tak trinásť ročnému, s krátkymi modrými vlasmi. On si len niečo zahundral popod nos a sadol si inam. Zachichotala som sa a pozrela sa z okna. Bývalé mesto vyzeralo v posledných lúčoch umierajúceho slnka naozaj prekrásne. Staré kamenné kostry budov sa v diaľke týčili ako prízraky, teplý vietor si jemne spieval do ticha krajiny a oblaky sa rozostúpili.
V hlave mi behali myšlienky. Stále som nemohla uveriť, že po troch rokoch som konečne spatrila človeka. Jazda bola celkom dlhá, z čoho som usúdila, že sme sa dostali až na kraj mesta. Skalnatá cesta nás viedla hlboko do lesa, popri priezračnom jazere a malých lúkach. Zatvorila som oči a nechala sa unášať rytmickým vrčaním motora.
,,Hej, vstávaj. Už sme tu. V tvojom novom domove..." začula som hlas a otvorila oči...