Prosinec 2016

Plyšák

25. prosince 2016 v 11:14 | Nami |  Poviedky
Plyšák


Včera som sľúbila, že prídam Vianočnú poviedku... včera som bola hnilá ju napísť, takže tu máte poviedku na tému SaKi... zase. Tento pár je fakt úžasný a verte, že viem, že je to so mnou pekné zlé... ale neriešim! (Btw, ten prvý rozhovor medzi "Kiannou" a "Ruby" /mnou/ sa vážne stal)

,,Hej, Kianna, myslí, že ti vôbec dačo dá?" opýtala sa ma Ruby, ktorá unudene sedela na stoličke. ,,Tvoja drahá polovička je tak chromá, že na to určite zabudne…" povedala a j som si vzdychla.

,,To máš síce pravdu, ale-"

,,Ale?" nenechala ma dopovedať.

,,Ale som si istá, že mi dačo dá," povedala som a použila ju ako opierku na ruku.

,,Keď myslíš…" pokrčila ramenami a ďalej to neriešil, ale moje myšlienky sa neustále odoberali k Samovi. Ruby má pravdu, je chromý, ale sľúbil mi to…

Škola skončila a ja som vyšla zo školy, keďže Sam mal poslednú hodinu chémiu, čakala by som na neho ešte ďalšiu pol hodinu. Pomaly som kráčala po chodníku k nám domov a skontrolovala si mobil, či mi nenapísal.

,,Čo to robím?" opýtala som sa samej seba, keď som sa na mobil pozrela po tretíkrát v rade. Otvorila som dvere do bytu a šla do svojej izby a bola rada, že mama sa vráti až okolo štvrtej.

Keď som si ako-tak dorobila úlohy a naučila sa (pričom som odignorovala to, že sa mám učiť ešte na ďalšie dva predmety), ľahla som si na posteľ a pozrela sa na mobil.

,,Zase to robím…" vzdychla som si a rozhodla sa na to nemyslieť, pričom som sa pozrela na malú tašku s darčekom, ktorý som pre neho kúpila.

Bola to voňavka, ktorá bola celkom drahá, ale povedala som si, že mu ju dám, len ak mi on dá darček. Zavrela som oči a snažila sa myslieť na to, ako mám zajtra prežiť školu…

Dni pomaly ubiehali a Sam nebol ani natoľko ochotný, aby sa mi ozval.

Čo to s ním je?! Naposledy sme sa videli devätnásteho a dnes je dvadsiateho štvrtého a on nemá ani kúsok slušnosti, aby mi odpovedal na správy…

,,Kianna, poď mi pomôcť!" zakričala na mňa mama a ja som šla do kuchyne, keď som počula ako niekto zvoní na dvere.

,,Idem otvoriť!" zakričala som a pribehla ku dverám. Z nejakého dôvodu som chvíľu premýšľala, že neotvorím, ale zvonenie neustávalo. Odomkla som dvere a nadýchla sa, tesne predtým, než som otvorila dvere.

,,S-Sam…" dostala som zo seba, keď som ho tam videla, ako sa na mňa usmieva.

,,Šťastné a Veselé," zašepkal a pobozkal ma na tvár. Chytila som si to miesto a zamračila sa.

,,Čo tu robíš?" opýtala som sa trochu nevrlo. ,,A hlavne… prečo si mi neodpovedal na správy a ešte k tomu-" len teraz som si všimla, že za sebou má veľkú krabicu. ,,Č-čo to je?" ukázala som zaňho a on sa usmial, pričom to ku mne posunul.

,,Darček…" zašepkal a ja som to odbalila.

Nemohla som uveriť.

V krabici bol veľký plyšový medveď béžovej farby, ktorého som mala do pol tela.

,,Sam…" zašepkala som a objala ho. ,,Najlepší darček…ďakujem."

Šťastné a Veselé

24. prosince 2016 v 18:30 | Nami a Yuki |  Keci
Takže, tento článok je určite na každom jednom blogu, ale aj tak sa pridám. Šťastné a Veselé Vianoce! Veľa šťastia, zdravia, lásky, úspechov, peňazí a tak ďalej...
Keďže som po dnešku fakt vyštavená... nebudem sa tu viac vykecávať... tak vám tu len dám dáky obrázok a dnes napíšem ešte dáku poviedku s Vianočnou tématikou... možno...
Nič nesľubujem, možno ju dám zajtra, možno dnes, neviem....
Ale ešte raz
Šťastné a Veselé!

Prikrývka

23. prosince 2016 v 10:52 | Nami |  Poviedky
Nie! predtým než budete chcieť ísť nižšie, kvôli debilnému názvu, tak to nerobte! Toto je (asi) creepypasta, ktorá je inšpirovaná skutočnou udalosťou mojeje kamarátky (až na posledný odsek alebo dva neviem, muselo to byť viac desivé), ktoá žije v Taliansku (Pozdravujem ťa) a sľúbila som jeje, že prepíšem, ako creepypasu. Nie je to tak skvelé, ako som si predstavovala, ale snažila som sa!
(BTW, píšem zo z jej pohľadu)

Od mojich trinástich som bývala spolu s mojou rodinou v Taliansku, a poviem Vám, bolo to hrozné. A nie len preto, že som si tam po celú tu dobu nenašla kamarátov, ale hlavne kvôli jednému otrasnému zážitku, ktorý sa mi stal, vďaka ktorému sa mi už nikdy nedalo poriadne naspať...
Bolo už docela neskoro a keďže som bola po chorobe, únava ma prepadala omnoho skôr. ľahla som si do postele, prikryla sa perinou a požiadala som svoju mladšiu sestru, aby zhasla svetlo.
Zavrela som oči a dúfala som, že zaspím čo najskôr.
Nemám poňatia koľko bolo, keď som sa zobudila s tým, že si necítim nohu. Snažila som sa ňou pohnúť, aby som do nej opäť dostala cit, ale bola tak odkrvená, že som nedokázala nijako pohnúť.
Chytila som si ju a trhla ňou, keď som si niečo uvedomila.
Niečo sa na mňa pozerá.
Malo to rozmazanú tvár a chrčalo to, pričom mi to hýbalo paplónom. Nepočula som, ako moja sestra dýcha tým svojím prirodzeným, pomalým dychom, tak som si myslela, že je to ona.
,,T-Tami?" zašepkala som jej meno, ale postava neodpovedala.
,,Čo to sakra?!" chcela som zakričať, ale okrem, že som z pľúc dostala vzduch, sa nič iné nestalo. Nemohla som rozprávať, nemohla som sa pohnúť...
Toto je zlé, toto je tak zlé.
Očami som behala po tvojom miestnosti a pritom som sledovala aj postavu, ktorá na mňa neustále zízala. Zavrela som oči a modlila sa, že to bude len sen.
...
Prudko som otvorila oči a posadila sa. Podľa slnka som odhadla, že mohlo byť aspoň desať hodín. Vyšla som z postele a bežala za svojou sestrou.
,,Hej, včera večer si bola pri mojej posteli, že?" opýtala som sa jej, ale ona záporne pokrútila hlavou.
,,Večer som zaspala na gauči, prečo? Čo sa deje?"
Takže to nebol sen? Bolo to skutočné, to čo stálo pri mojej posteli...
Vbehla som do izby a zdvihla som perinu, ktorá bola potrhaná a na plachte som mala krvavé šmuhy...
V tej chvíli som vedela, že už nikdy nezaspím, ako predtým.

Čo na tebe neznášam a čo na tebe milujem

15. prosince 2016 v 20:16 | Nami |  Poviedky
Čo na tebe neznášam a čo na tebe milujem
Okej, ďalšia poviedka (vrátili mi počítač, tak to musím využiť), tento krát na pár AdNa (Adama Reina). A toto vzniklo potom, čo môj spolužiak Adam ignoroval Reinu a nemal na to absolútne žiadny dôvod. Tak som si to, prečo ju ignoruje, vysvetlila po svojom, lol (to lol je zlozvyk z Mystic Messenger)
,,Haló... Adam... neignoruj ma!" zakričala som na neho, keď ma pekne dlho ignoroval a pozorovanie steny mu prišlo viac zaujímavé, než ma aspoň trochu počúvať. Úprimne, z plánovaného dialógu sa rázom stal monológ, ktorého väčšina tvorilo slovo Haló. Do ruky som zobrala mesiačik mandarínky a snažila som sa mu ho aspoň trochu nanútiť.
,,Nepchaj mi to do nosa..." povedal a chytil mesiačik do ruky.
,,Hej, spravila som ti niečo?" opýtala som sa ho a on pokrútil hlavou.
,,Ani nie."
,,Ale niečo áno, že?"
,,,Vravím, že ani nie. Máš s tým to niečo spoločné, ale nie je to tvoja chyba." povedal a vzdychol si. ,,Nerieš to a radšej mi daj mandarínku." vzdychla som si a do nastavenej ruky som mu dala mandarínku.
,,Toto na tebe neznášam..." zamumlala som, postavila sa a odišla na chodbu spolu so zošitom z dejepisu. Neviem to, tak sa to aspoň naučím.
Zazvonilo na hodinu a ja som sa pomaly došuchtala do triedy, kde som si sadla vedľa Adama, ktorý ma ešte stále ignoroval.
,,Čo mu je?!" pomyslela som si a odfrkla si. Hodiny ubiehali rýchlejšie, než som očakávala a zazvonilo na poslednú hodinu. Rozlúčila som sa s pár ľuďmi a išla som na obed. Pár metrov stál Adam a niečo riešil s Jackom. Nepočula som ich dobre, ale nechcela som sa do toho miešať, radšej... Už len z toho dôvodu, že je na mňa naštvaný.
Dojedla som, odniesla som tanier a rozhodla sa počkať Adama a normálne sa s ním porozprávať.
,,Adam, zastavila som ho a chytila za ruku, keď odmietol zastať. Pootočil hlavu a naddvihol obočie.
,,Čo sa deje?" opýtal sa ma.
,,To sa môžem pýtať aj ja teba!" povedala som trochu podráždene. ,,Ignoruješ, zámerne sa mi vyhýbaš, keď ti napíšem, neodpíšeš, keď sa s tebou chcem porozprávať, tak sa mi otočíš chrbtom a tváriš sa, že tam nie som..." oprela som si hlavu o jeho chrbát. ,,Neviem... čo som spravila, ale prepáč."
,,Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Je to len moja chyba, že som niečo také dovolil."
,,Ha? Čo si dovolil?"
,,To je jedno a teraz ma pusti." trhol rukou, no ja som mu ju stlačila silnejšie.
,,Nie! Nepustím ťa, dokiaľ mi to nepovieš!"
,,Tak fajn," mykol plecami a ťahajúc ma za sebou šiel dopredu.
,,Nie! Adam, stoj!" zakričala som na neho a on sa zastavil. Vďaka Bohu.
,,Hovorím ti pusti ma, inak sa strepeš zo schodov."
,,Nestrepem!" oponovala som mu a on opäť mykol plecami.
,,Ako chceš, ale ak sa ti dačo stane moja vina to nebude." povedal a rozbehol sa, pričom som mu ledva stačila. Zastali sme pred šatňou a ja som sťažka dýchala.
,,To mi neveríš dosť na to, aby si mi to povedal?!" zakričala som na neho a bola som rada, že tu nebolo nikoho, vrátane učiteľa, ktorý tu máva dozor. ,,Vieš, že ma to bolí!? Keď ma tak ignoruješ?!" Adam sa rýchlo otočil, došiel ku mne a pevne ma objal. Položil si bradu na moje plece a nahlas si vzdychol.
,,Prepáč mi to." zašepkal. ,,Ale... akosi... ťa milujem."
,,He?" dostala som zo seba, ale objala som ho.
,,Z toho dôvodu som sa ti vyhýbal. Prepáč." začala som sa mu hrať s vlasmi na zátylku a zasmiala sa.
,,Poznáme sa už pekne dlho a doteraz som si myslela, že si len skvelý kamarát, ale mýlila som sa. Si viac než to. Mám ťa viac než rada, milujem ťa." zašepkala som. Objal ma ešte pevnejšie a do ucha mi zašepkal jediné slovo: ,,Ďakujem."
,,A toto je to, čo na tebe milujem..." zamumlala som ticho a šťastne.

Moja drahá, tupá polovička

14. prosince 2016 v 20:20 | Nami |  Poviedky
Takžé... Tútu poviedku venujem svojej kamarátke a jej priateľovi, ktorú si ju storpuoneprečíta, ale aj tak mu ju venujem!
Vlastne.. je to o nich dvoch... len s upravenými menami.. ale fotku sem dám... Mňah. Viee, určite tu všetci shippujete. Čo ja viem, NaruHina, SasuSaku, IchiRuki, GrimmHime, NaLu, Gruvia... ale shippovali ste niekedy normálnych, skutočných ľudí (niektorí možno zabudli, čo sú to skotoční ľudia), no a to je môj prípad. Tento ship má dokonca aj názov: SaKi. (Sam a Kianna) Samozrejme, aby som rešpektovala ich súkromie mená sú upravené, ALE o fotku som vás nemohla pripraviť. A nebojte sa, dostala som povolenie od milej "Kianny".
Tak užívajte poviedku
Nervózne som pozorovala hodiny na stene a dúfala som, že výklad našej učiteľky chémie čoskoro skončí. Nie len, že zazvonilo pred piatimi minútami, vôbec nevyzerala na to, že by chcela prestať rozprávať.
Pozrela som sa na mobil, ako keby som si myslela, že tie hodiny na stene idú zle.
13:31... 13:32...
Išlo ma poraziť a myslela som, že ak tu zostanem ešte chvíľku, zbláznim sa.
,,A nezabudnite, že budúci týždeň píšete!" zakričala na nás, keď sme sa začali baliť. Učebnicu spolu so zošitom som hodila do tašky a do ruky som zobrala kľúče od šatne. Zbehla som dole schodmi, zabočila a zastala som pri dverách šatne.
,,Fajn! Ich šatňa ešte nie je otvorená!" aby som sa uistila, stlačila som kľučku od ich dverí a, našťastie, som mala pravdu. Dala som si bundu a rýchlo sa obula, pri čom som sa obzerala, či nevidím jeho zelenú mikinu.
,,Nikde nič, duh..." dostala som zo seba a vzdychla si. Na malú chvíľu som zavrela oči a premietla si v hlavne náš malý rozhovor na chodbe, po druhej hodine.
,,Héj, Kianna!" zakričal na mňa Sama ja som sa otočila.
,,Prečo som sa vlastne otočila?" pomyslela som si.
,,Dnes mám čas, tak čo keby som dnes prišiel k tebe?" spýtal sa ma a trochu sa ku mne nahol.
,,Ty tupelo, nemáš nič iné na práci, len stále byť u nás?" opýtala som sa a on sa zasmial.
,,No, pokiaľ ti to vadí..."
,,Nie!" vykríkla som to trochu viac dramaticky, načo som si od neho vyslúžila pobavený pohľad. Odkašľala som si. ,,Nie, nebude mi to vadiť. A hádam ani mojim rodičom..." zamumlala som pokojnejšie.
,,Okej, tak... pol štvrtej u teba?"
,,Okej," usmiala som sa a on sa mi jemne dotkol ruky.
,,Vidíme sa..." povedal, otočil sa mi chrbtom a odkráčal ku skupine chalanov.
Zrazu som cítila, ako niekto kopol do kovovej, mrežovanej steny, o ktorú som sa opierala, až som takmer zletela na zem.
,,To ktorý-" otočila som sa a sekla som sa.
,,Čo si chcela povedať?"
,,No iste! Kto iný by to mohol byť." Povedala som, dala si svoj červený ruksak na chrbát a šla ho čakať, kým sa oblečie a obuje. Zahryzla som si do pery a musela som sa trochu upokojiť.
Ucítila som teplý dotyk na ramene, ktorý som mohla cítiť aj cez a vzhliadla som k nemu. Položil si svoju ruku aj na moje druhé plece, ktoré trochu posunul nižšie a objal ma. Pevne som ho objala okolo krku a nechcela som ho pustiť.
Po chvíľke ma pustil a my sme len s pár suchými slovami vyšli z budovy školy. Hoci to už pravdepodobne vedela celá Samova trieda, nepotrebovala som, aby to vedela aj celá naša trieda, hoci sú tie naše objatia príliš nápadné.
Keď sme sa dostali z dohľadom všetkých, jemne ma chytil ma za ruku a preplietli sme si prsty. Konečne sme sa začali normálne rozprávať. Smiala som sa, usmievala sa... bola som šťastná.
Zastali sme a ja som chvíľu nechápala prečo, kým som si nevšimla, že stojíme pred mojím panelákom.
,,Tak, vidíme sa." usmial sa na mňa a dal mi jemný bozk na čelo a následne (aj keď to bolo úplne jemné a rýchle) na pery. ,,T-tak čau." rýchlo sa otočil a ja som si chytil pery.
Tak hrejivé...
Vošla som do bytu a začala všetko chystať. Keďže tu rodičia neboli, mali sme celý byt pre seba, čo mi vyhovovala, pretože som mame ani nepovedala, že sem príde. To by sa asi naštvala.
Bolo pol štvrtej a počula som zvonenie zvončeka. Pribehla so ku dverám a zdvihla slúchadlo pri zvončeku.
,,Prosím?" spýtala som sa.
,,Pustíš ma dnu? Alebo tu mám zmrznúť?"
,,Obidva návrhy sú lákavé." zasmiala som sa a on urazene odfrkol.
,,Už tu vážne mrznem..." zavrčal a ja som stlačila tlačidlo na otvorenie dverí a následne som počula jeho hlas: ,,To stačí."
Pustila som tlačidlo, povesila slúchadlo a odomkla dvere. Cez kukátko som zisťovala, či už je tu. Keď som videla, že ide, otvorila som dvere a usmiala sa.
,,Ahoj." prišiel ku mne a objal ma okolo pásu a ja jeho okolo krku. Položil mi bradu na hlavu a ja som mu ju položila na hruď.
,,Vieš o tom, že?"
,,O čom?"
,,O tom, že ťa milujem."
,,No jasné, ty tupelo." zasmiala som sa a objala ho pevnejšie. ,,Pretože ja teba tiež." počula som ako sa zasmial. Pozrela som sa na neho a on ma pobozkal na čelo.
,,To som rád."
Ruka v ruke sme odkráčali do obývačky a ani som sa nezamýšľala nad tým, čo som zavrela dvere. Nech si nás pokojne aj vykradnú, mám na práci dôležitejšie veci!
Sadol si na gauč a ja na jeho nohy, pri čom ma znovu objal okolo pásu.
,, Tak čo? Aký si mala deň?"
,,Hrozný."
,,Chémia?"
,,Presne." prikývla a on sa zasmial.
,,Chápem ťa." objal ma ešte pevnejšie a ja som ho pohladil po vlasoch.
,,Čo sa deje?"
,,Nič, len... bojím sa."
,,Čoho?"
Toto je nezvyčajné, nikdy sa tak nepráva.
,,Čo ak mi ťa niekto zoberie? Čo ak sa so mnou rozídeš? Čo ak so mnou nebudeš šťastná?" otázky chrlil jednu za druhou, že som mu ledva rozumela, ale musela som sa zasmiať. ,,Čo je?" naštvane sa na mňa pozrel.
,,Počúvaj ma." chytila som mu tvár do dlaní. ,,Niekedy si poriadne tupý, tvrdohlavý a niekedy sa mi zdá, že som najmenej podstatná," pri každej zlej vlastnosti sa trochu prikrčil. ,,ale... si na mňa vždy milý, vždy ma rozosmeješ, si ku mne láskavý a rád mi pomôžeš. Milujem ťa. Neopustím ťa." usmiala som sa a on sa na mňa prekvapene díval.
,,Kianna." objal ma pevnejšie a hlavu zaboril do môjho ramena. ,,Milujem ťa."
,,Veď to viem už dávno, ty tupelo."

Drahej priateľke a drahým nepriateľom

11. prosince 2016 v 14:49 | Nami |  Poviedky
Drahej priateľke a drahým nepriateľom
Toto píšem osobe, ktorá je mi veľmi blízka a dôležitá a ľuďom, o ktorých som si myslela, že poznám ich pravý charakter.
Poznám jednu osobu. Osobu, ktorá je úprimná a nemá potrebu sa na nič hrať, ani si nič dokazovať. Nepotrebuje mať okolo seba ľudí, ktorým musí dokazovať, čo všetko vie.
Stačí jej pár ľudí, pretože o tých ostatných ľuďoch vie, že ju zradia... Vlastne... už ju aj zradili.
Nazvali ju falošnou, neúprimnou... a pri tom sa nepozreli na seba. Bolo im jedno, ako to v skutočnosti je... keď im to povedal jeden bola to pravda. O ľuďoch, o ktorých som si myslela, že to v hlave majú viac a budú nasledovať svoje vlastné rozhodnutia... som sa zmýlila. Tak veľmi.
A to je mi ľúto.
Pretože som po pekných pár rokoch zistila, aký ma kto charakter.
A... bolí to. Pretože som myslela, že im môžem dôverovať. Úprimne, ako veľmi naivná som bola? Myslieť si, že sú presne takí, ako si o nich myslím.
To stačí.
Moja drahá priateľka je jediný človek, na ktorého sa môžem spoľahnúť.
A moji drahí nepriatelia... Už s vami nechcem mať nič spoločné. Zbohom.

Počítač a volejbal

6. prosince 2016 v 20:03 | Nami |  Keci
Joop, tento týždeň by sa mi vrátil počítač s úžasnou Widows 7, ako sa ja teším. Podľa ocinovho kamarata (ktory ten počítač opravuje) ešte v živote nevidel toľko prachu v počítači a že to mu mohlo tiež uškodiť. No, ten počítač ma toľko čo ja, a ani raz sa nečištil, takže na tom niečo bude
Plis ďalšia správa
Cez leto som začala pozerať Haikyuu!! (Anime o volejbale) a tak ma to chytilo, že som si povedala: ,,Okej Nami, prečo nie, začnem hrať volejbal."
A tak sa aj stalo. V pondelky býva tréning, všetko, šlo fajn, až na pár o rok starších "Topiek", ktoré si o sebe myslia ktoviečo.
No
A keďže som bola celý týždeň chorá a nikto z mojej triedey na volejbal nechodí, dozvedela som sa tento pondelok veľmi zaujímavú správa. V stredu hráme zápas (so školou, ktorá najlepšia v Banskej Bystrici) a ja som v základe.
...
...
...
Fuck
Takže od pondelka som vyklepaná a dnes som mala pocit, že sa dokonca povraciam. Sure, why not. Náš tím je spolu len dva mesiace a máme hrať zápas? (Plus nebudem brať do úvahy, že neviem smečovať a dobre podávať) Niekto ma fakt nemá rad.
Čiže som neskutočne vystrašená, či tam nebudem robiť fakt zbytočné chyby. Napríklad, že príjmem aut alebo, že zle nahrám
Ale ak sa budem tváriť ako Tsukishima
Alebo budem desiť ľudí na okolo ako Tanaka
Alebo budem mať vetkých v pi*i ako Akaashi
Tak to bude v pohode
...
Mám pocit, že tretia možnosť je najlepšia
Okej, takže som sa tu už vykecala dostatočne, takže pôjdem
Bye bye