Leden 2017

Problémy 3 (2. časť)

30. ledna 2017 v 19:33 | Nami |  Poviedky
Druhá časť.. ono je to hrozne blbé, keďže napíšem tri pohľady postáv a mám každý pohľad na jedenej strane, potom je prvá šasť dlhá a tá druhá časť je horzn ekrátka (350 slov)
Well, vďaka blog.cz, si fakt milý
Betareaderka: Renča K. (http://reblackk.tumblr.com/)

*Sakyu*
Už som toho mala plné zuby. Chcela som, aby sme sa udobrili, nie aby sme sa hádali. Bola som tak podráždená, že som musela zvýšiť hlas, až som si takmer vykričala hlasivky, keďže som nemala vo zvyku kričať.
,,Dúfam, že za tie dva pokašľané dni čo tu budeme sa budete k sebe správať slušne, tolerantne a budete sa správať ako dospelí!" otočila som sa na päte a išla som ku dverám, keď som počula, ako sa otvorili dvere, v ktorých stáli Yami a Zen, ktoré očividne počuli to, ako sa rozkrikujem na tých dvoch hlupákov.
,,Sú to hlupáci, nemohla som konať inak." vysvetlila som to a obe trochu v šoku prikývli. Zobrala som Yami tašku a opýtala sa Jora, kde môžem dať tašky. Joru odpovedal len napoly vnímavo, ale našťastie som mu rozumela: Na druhé poschodie.
Zaniesla som tašku do izby pri schodoch, ktorá patrila Yami a Zen. Poobzerala som si izbu a jemne som sa usmiala. Predtým, než sa táto budova začala používať ako "chata", považovali sme to za náš domov, kde sme sa mohli vždy vrátiť, no to sa doteraz nezmenilo.
Každý sem väčšinou chodil, keď nemal kam ísť alebo si potreboval na pár dní odpočinúť od nevšedných (ale aj všedných)dní alebo mal jednoducho dosť ľudskej spoločnosti, ale kto by nemal.
Pred pár rokmi sme boli ako rodina, ktorá drží pri sebe stoj, čo stoj. Ale potom… sa to začalo pomaly rúcať. Začalo to pri Kanabem, ktorý sa zamiešal medzi nebezpečných ľudí, aby som ho stadiaľ dostala… šla som za ním.
A ostatní nás považovali za zradcov, ale mýlili sa. Nenávidela som sa za to, ale Kanabe mohol umrieť, nechcela som ho opustiť, nemohla som.
Rodina sa neopúšťa. Ale miesto toho, aby som ich požiadala o pomoc, som šla za ním, čím ma považovali za zradkyňu, čo nemôžem poprieť a ani by som sa o to nepokúšala, pretože sme im s Kanabem ublížili.
Kanabe možno viac, ako ja, ale vinu na tom nesieme obaja rovnako veľkú, a že je tej viny poriadne veľa.
Po tele mi prechádzala triaška a ja som sa premáhala, aby som sa nerozplakala.

Problémy 3 (1.časť)

30. ledna 2017 v 19:31 | Nami |  Poviedky
Keďže je blog.cz tupý a limit je 4000 znakov, tak budem musieť rozdeľovať. Geh, mne s ato nechce rozdeľovať! No, čo... aspoň dačo pridám
Betareaderka: Renča K. (http://reblackk.tumblr.com/)

*Ango*
Ráno ma zobudil hučiaci budík a ja som sa rýchlo posadil.
,,Sprostý budík…" zobral som mobil, kde mi svietil čas 7:00, sobota ráno... sedem hodín... o desiatej máme byť tam...
Vyletel som z postele a rýchlo sa začal chystať. Mal som pocit, že mi všetko trvá omnoho dlhšie a nevedel som nič nájsť. Možno by si niekto povedal, že do desiatej mám čas, ale ja to mám na chatu dve a pol hodiny. Takže kým sa nachystám a pobalím. Keďže som bol po nočnej, nemal som na to energiu.
Pobalil som si veci do ruksaku a obliekol sa. Keďže bola zima, musel som nájsť svoju bundu, ktorú som hodil niekde na spodok šatníka. A keď som ju konečne našiel a chystal si ju obliecť, keďže bol už najvyšší čas ísť, zasekol sa mi zips.
,,Povoľ! Povoľ!" rozkrikoval som sa na zips a keby ma niekto v tej chvíli videl, pomyslel by si, že už mi načisto preskočilo, čo podľa dvoch doktorov naozaj stalo.
Keď ten zips konečne povolil, zobral som ruksak, mobil s kľúčmi od auta a bežal na parkovisko. Nasadol som do auto, strčil som kľúče do zapaľovania a naštartoval, čo sa mi podarilo až na štvrtý pokus. Sprostá zima…
Zazvonil mi telefón a ja som ho zdvihol.
,,Áno? Tu je umrznutý Ango, ktorý pravdepodobne umrie na podchladenie, keďže má staré auto, ktorému takmer nefunguje kúrenie." povedal som a hlas na druhej sa zasmial. Ten prekrásny hlas…
,,Ango! Vravím ti, že máš predať tú starú rachotinu a kúpiť si nové auto, ktoré bude mať normálne kúrenie," povedala Yami a ja som sa uškrnul. ,,Len… som sa chcela uistiť, či prídeš…" povedala neisto.
,,Samozrejme, že prídem. Bude fajn, ako to len povedať," zamyslel som sa. ,,oživiť vzťahy." našiel som to správne slovo.
,,Hej, máš pravdu, bude to fajn... nie... bude to skvelé!" povedala a ja som prikývol a hneď som sa ospravedlnil s tým, že musím dávať pozor na cestu, preto som zložil, ale srdce mi neprestávalo splašene biť.
*Yoso*
Vošiel som do chaty a počul som krik, načo som si povzdychol. Dúfal som totiž, že ma privítajú s nejakým milým pozdravom a nie, že prvé, čo budem počuť, bude krik.
Šiel som do obývačky a rozoznával som, že tí dvaja, ktorí sa hádajú, sú Joru a Kanabe a vôbec ma to neprekvapilo. Z kuchyne šiel Hiru a prekvapene sa na mňa pozrel, rovnako ako ja na neho. Predsa len v jednej ruke držal valček a v druhej kladivo na rezne.
,,Ah, ahoj Yoso. Ak sa pýtaš, prečo to držím, nesiem to Sakyu-san, ktorá povedala, že s nimi spraví poriadky."
,,Okej, rozumiem." povedal som a nakukol som do obývačky, kde Joru držal Kanabeho za košeľu a nadával mu, zatiaľ čo sa Kanabe uškŕňal.
Hiru podal Sakyu obidve "zbrane" so slovami: ,,Spolieham na teba." a Sakyu k nim prišla bližšie, aby jej boli čo najbližšie. Napriahla sa a obidvaja dostali po hlavách, načo sa obaja zvalili na zem a držali sa čo najpevnejšie za hlavy.
,,To bolí! To sakra bolí!" kričali obaja a ja som sa veľmi nahlas a škodoradostne zasmial, vďaka čomu si ma obaja všimli.
,,Yoso…" povedal Joru a postavil sa. ,,Moja hlava." chytil sa za ňu ešte pevnejšie a hodil nenávistný pohľad na Sakyu, ktorá položila valček aj kladivo na rezne na sklenený stôl.
,,Zaslúžili ste si to, obaja." povedal trochu nesmelo Hiru, ktorý očividne nechcel, aby to Jora tak veľmi bolelo, predsa len, Hiru bol ten dobrý z dvojice.
,,To on si-" začali obaja, ale Sakyu ich nenechala dopovedať, pretože sa znovu napriahla a obaja radšej uskočili ďalej od nej.
Povzdychla si. ,,Ste ako malé deti!" zakričala a všetci sme zostali v miernom šoku. Sakyu nikdy nekričí, všetko vyrieši pokojným hlasom a sem-tam použije najbližšiu vec vedľa seba ako zbraň. ,,Na túto chatu sme prišli z jediného dôvodu. Aby sme sa to uzmierili! Aby sme sa v pokoji porozprávali! Aby sme opäť upevnili staré vzťahy, ktoré boli predtým tak krásne a nevinné, že nám ich mohol závidieť každý! Tak prečo, vy dvaja blbci, sa o nič nesnažíte!"

Problémy 2

25. ledna 2017 v 19:55 | Nami |  Poviedky
Obrázok pridám, až keď ho Burning Gingerbread Girl nakreslí (http://burninggingerbreadgirl.blog.cz/)

Betareaderka: Renča K. (http://reblackk.tumblr.com/)
*Kuroi*
,,Rozumiem…" povedala som ticho, keď mi zavolal Joru a pozval ma na chatu. ,,Dobre, prídem. Maj sa." zložila som a mobil som položila na gauč vedľa seba. Niekoľko minút som hľadela do prázdna a musela som si ujasniť, či som dobre počula, kto všetko ide.
Ide aj… Yoso.
Už dlhšiu dobu sme sa spolu nebavili, hlavne od poslednej chaty, kde... sa mi vyznal. Odmietla som ho, ale miesto toho, aby bol na mňa naštvaný smutný, usmial sa na mňa.
A usmieval sa celú dobu, bolo mu jedno, či som vedľa neho... usmieval sa. Podľa Jora bol zlomený a jediný, kto za to môže, som ja. A aj keď mi to Hiru dával za vinu, Yoso sa ma ešte aj zastal a povedal, že je v poriadku a v poriadku je aj to, že som ho odmietla.
,,Láska sa nedá vnútiť, to je holý fakt."
To povedal.
Nepovedal mi vtedy ani to, aby som to s ním skúsila, ani sa nepokúšal o zúfalé akcie, miesto toho sa usmial a povedal: ,,Vedel som to. Ale aj tak… teraz je mi lepšie."
Ani som sa nepokúsila o to milovať ho. Odmietla som ho. Zlomila ho. A on ma ešte stále pokladá za kamarátku a nevraví tie kraviny ako v románoch alebo v romantických filmoch, tipu: ,,Už ťa nemôžem brať za kamarátku, pretože ťa milujem." alebo ,,Ďakujem, že si mi dala možnosť milovať ťa."
Nič z toho, len povedal, že bude rád, ak budeme kamaráti. S čím som, samozrejme súhlasila, pretože som tiež nechcela viac. Yami mi povedala, že sa nebojím zamilovať sa, ale toho, že budem zranená.Zložila som hlavu do dlaní a opäť som premýšľala nadtým, prečo som povedala áno. Yoso ma tam určite neuvidí rád a ja nebudem schopná sa na neho normálne pozerať.
Vyšla som na balkón a do ruky som si zobrala cigaretu, ktorú som okamžite zapálila a dala do úst.
*Zen*
Stála som v kuchyni, opretá o linku s pohárikom whisky v ruke a dlho som premýšľala, čí mám ten skvost, za ktorý som minula trištvrte výplaty, mám vypiť teraz alebo až o hodinu.
Moja mama vravela, že to, čo mi prvé napadne je to správne, takže som pohárik vypila a doliala si ďalší.
,,Zen!" zakričala Yami a ja som sa ani nepozrela jej smerom, len som si opäť naliala. ,,Zase sa opíjaš?" opýtala sa rozmrzene a ja som sa zamračila.
,,Neopíjam," vypila som ďalší pohárik. ,,len sa pripravujem na zajtra. Musím byť pripravená."
,,Myslíš, že to bude dobrý nápad?" opýtala sa ma.
,,Nie," odpovedala som a ona si povzdychla.
,,Mala si mi povedať niečo také, ako: Samozrejme, že to bude v poriadku! Žiaden strach! Ale ty si, tak ako vždy, veľmi úprimná!" kričala po mne a ja som položila pohárik na linku.
,,Tak ti poviem. Tým, že by som povedala, že to bude v poriadku, tak by som si len klamala. Ide tam Joru, Hiru a Kanabe. Joru a Kanabe sa nenávidia a dôvod ich nenávisti je Hiru, pretože mu Kanabe ublížil. Potom," sadla som si na zem, vykašľala som na pohárik a pila rovno z fľaše. ,,Yoso a Kuroi. Yoso sa vyznal a bol poslaný do riti, ale nevyzeral, že by si z toho niečo robil," položila som fľašu vedľa Yami, ktorá pri mne sedela a ona sa z nej napila. ,,Ale keď som sa pýtala Jora, čo si o tom myslí, keďže sa tí dvaja poznajú od základnej, povedal, že je zlomený. Ale aby tým ľudí okolo seba nezaťažoval, proste sa tvári, že je v pohode."
,,Chápem," zobrala som si od nej fľašu a napila sa. ,,Ale je možné, že Kuroi-"
,,je stále bezcitná mrcha, ktorá nevie, čo je to láska. Áno, presne to je Kuroi."
,,Myslela som to, že sa zmenila," povedala a ja som sa rozosmiala.
*Kaze*
Stál som pri bare a vedľa mňa si Diyamondo vzdychol.
,,Čo sa deje?" opýtal som sa ho veselo.
"Len… premýšľal som."
,,Nad čím?"
,,Nad tou chatou," úsmev mi zmizol z tváre.
,,Ach tak... Chápem." teraz som si povzdychol aj ja. ,,Jednoducho chcú opäť spevniť vzťahy." povedal som a lakťami som sa oprel o bar, zatiaľ čo Diyamondo nalial zákazníkovi. ,,Presne tak, ako to bolo koncom nižšej strednej," povedal som a nie ešte opitý zákazník nám povedal, nech si riešime naše problémy doma, načo zostal niekým obliaty. A ten niekto bol Yoso.
,,Prepáčte mi." povedal a usmial sa, načo s nadávkami zákazník odišiel. ,,Príďte zas," povedal.
,,Yoso," usmial som sa na neho a on položil malý pohár, ktorý bol do polovice plný, na bar. ,,Práve sme hovorili-"
,,Viem, o čom ste hovorili." vzdychol si a prišiel k nám za bar. ,,A niečo vám poviem. Bude to úžasné. Naše vzťahy možno nie, ale ten víkend bude skvelý." povedal rozhodne
,,Hej, bude to úžasné." potvrdil som to a zohol sa pre Martiny, ktorú som nalial slečne v červených šatách.
,,Ale bol by som rád," ozval sa po dlhšej dobe Diyamondo. ,,aby to bolo ako na nižšej strednej. Kedy sme sa zamýšľali, či nám naše kamarátstvo vydrží aj po škole, či sa budeme stretávať a ešte vtedy, keď…" odmlčal sa, ale my obaja sme vedeli, čo tým myslí, tak sme len kývli.
,,Bolo by to skvelé, že?"

Problémy 1

23. ledna 2017 v 17:02 | Nami |  Poviedky
Ahojte! Pridávam sem ďalšiu poviedku a ignorujem fakt, e ich tu mám ešte zopár nedopísaných! Yay! Ale teraz k poviedke. Možno som sa inšpirovala aj tým, že v nšej triede neustále niečo riešime a hlavne VZŤAHY. A podobne ich budem riešiť aj v tejto poviedke. Rozoberať ich a riešiť. Ale najhoršie je, že mi to v skutočnom živote nejde. Obrázok pridám neskôr, chcem totižto Burning Gingerbread Girl, aby mi nejaký k tomu nakreslila. (http://burninggingerbreadgirl.blog.cz/).
Plus! Bude sa to vyskytovať aj shounen-ai (BL).
Betareaderka: Renča K. (http://reblackk.tumblr.com/)
*Yoso*
Vošiel som do bytu na hneď a to mi zazvonil mobil.
,,Čo sa deje, Joru?" opýtal som sa a hlas na druhej strane sa zasmial.
,,Čo by sa malo diať?" opýtal sa a ja som si sadol na gauč.
,,Väčšinou, keď mi voláš, tak sa niečo deje alebo niečo potrebuješ."
,,Máš o mne mylnú predstavu,"
,,Ver, že nemám."
,,Tak či onak," prešiel na inú tému. ,,Nechcel by si ísť cez víkend na chatu? Pôjdeme ja, Hiru, Diyamondo, Kaze, Yami, Zen, Ango, Sakyu, Kuroi a aj Kanabe," posledné meno zavrčal.
,,Prečo si pozval aj Kanabeho?" zaujímalo ma.
,,Ja nie, to Hiru, predsa len je dobrá duša, ktorá pozve aj svojho nepriateľa." vrčal a ja som si vzdychol. ,,Bude to na našom zvyčajnom mieste, pamätáš sa na neho, že?"
,,Hej, pamätám sa." usmial som sa. "Okej, prídem. Vidíme sa v sobotu."
,,Maj sa." zložil som a rozhodol som sa, že sa pobalím. Bol síce len štvrtok, ale mal som ešte pár záležitostí a chcel som ich vybaviť. A mám ešte aj nočnú šichtu, takže sa vrátim až zajtra o šiestej a potom budem väčšinu dňa dospávať, len preto, aby som na tej chate nezaspal ako prvý.
Poznám osobnosť každého z nich, takže som si istý, že by ma polovica z nich buď napastovala, pokreslila alebo by ma vyhodila von oknom, čo sa mi stalo na minulej chate. Bol som rád, že som zaspal len na prvom poschodí a nič vážne sa mi nestalo. Našťastie...
Pobalil som si oblečenie, hygienické potreby a zásoby som si zatiaľ nechal v chladničke. Ako poznám Kanabeho, vypije všetko pivo a bude sa hádať s Jorom.
Vlastne, tak ako vždy.
Nechápem -naozaj nechápem- prečo ho Hiru pozýval. Už len z toho dôvodu, že Kanabe ublížil Hirovi, po fyzickej a aj po psychickej stránke.
Pozrel som sa na hodiny v kuchyni a zistil, že je už je najvyšší čas, aby som šiel do práce. Do ruky som zobral kľúče a vyšiel som z domu.
*Hiru*
Pozoroval som Jora, ako dotelefonoval s Yosom a jemne som sa na neho usmial, keď sa otočil mojím smerom. Úsmev mi opätoval, sadol si ku mne a rukou si ma pritiahol, čo najbližšie k sebe.
,,Povedz, Hiru-chan…" začal a ja som sa na neho zvedavo pozeral. ,,Prečo si pozval aj Kanabeho, a ešte k tomu aj osobne?" opýtal sa ma a ja som sa jemne usmial.
,,Vieš, Joru, mali by sme zakopať vojnovú sekeru. A to neplatí len pre mňa. Platí to aj pre teba."
,,Tse!" odfrkol si a ja som ho prstom pichol medzi rebrá, načo potichu zaskučal, pretože to nečakal.
,,Myslím to vážne!" trochu som zvýšil hlas a vzdychol som si. ,,Toto bude dobrá príležitosť. Ja na to zabudnem, ty na to zabudneš... Udobríme sa s Kanabem...dobre?" pozrel som sa na neho a on si povzdychol.
,,Dobre, dobre, dobre. Vyhral si." povedal a dal mi bozk do vlasov, ktoré mi momentálne lietali na všetky strany, keďže som sa zobudil asi pred desiatimi minútami a ešte som nebol plne prebratý. ,,Ale," pozrel som sa na neho a všimol si, že mal opäť ten nebezpečný lesk v očiach. ,,Ak sa bude pokúšať ublížiť ti," nahol sa ku mne. ,,zabijem ho." pousmial som sa a rýchlo ho pobozkal.
,,Žiadne zabíjanie! Tento víkend určite nie!" výstražne som vystrčil jeden prst a on sa zasmial.
,,To sa ešte uvidí podľa toho, čo spraví, a akú budem mať náladu." povedal a postavil sa. Nemohol som sa prestaň usmievať, pretože aj keď som na neho chcel byť naštvaný… nedokázal som to.
Joru bol vždy milý, všímavý, skvelý a láskavý človek, aj keď nie vždy to dával na vedomie. Väčšinou bol pred inými ľuďmi uzavretý, nevrlý a každého vždy vraždil pohľadom alebo horšie, naozaj ich vraždil, čo bol ten horší prípad. No, keď ho človek spozná, zistí, že je to naozaj milý človek a ja som rád, že som mohol spoznať túto druhú stránku.
Postavil sa, ponaťahoval sa a ruky následne spustil pozdĺž tela. Díval sa pred seba a bolo na ňom vidno, že na nad niečím premýšľa. Pravdepodobne nad tým, či sa len osprchuje, či pôjde do vane alebo či pôjde do vane so mnou.
,,Pôjdeš so mnou do vane?"
*Kanabe*
Ležal som na posteli, s rukami pod hlavou a hypnotizoval strop. Stále som premýšľal nad tým, keď sa pred mojimi dverami zjavil Hiru. Myslel som si, že mu to s Jorom nevyšlo, tak prišiel zase za mnou. Úprimne povedené, bol by som rád, ale on prišiel s tým, že ma na víkend pozýva na chatu. Povedal, že Sakyu už písal SMS, ale mne to chcel povedať osobne.
Pôvodne som mu chcel spraviť niečo nemravné, ale keďže u mňa bola Sakyu, ktorá má Hira rada, riskoval by som to, že by som dostal kladivom na rezne alebo valčekom po hlave, pričom ani jedno ani druhé, neznelo lákavo.
Povedal, že by ma tam rád videl, čo som nechápal, keďže som mu dosť ublížil. Dosť je slabé slovo... zlomil som ho.
Bolo zvláštne, že sa dokázal postaviť na nohy a ešte aj s tým istým, roztomilým úsmevom priklusať k môjmu domu a pozvať ma na chatu, kde bude aj Joru, ktorý ma nenávidel z celej duše a prial by si, ma zlomiť, tak, ako som ja zlomil Hira, ale z fyzického hľadiska, pretože vie, že mňa pocity nezaujímajú, ani moje pocity, ani pocity iných.
Zbytočnosť!
Ale musel som uznať, že mal odvahu... alebo si len zistil, či je Sakyu doma, pretože my dvaja máme medzi sebou vzťah máme-sa-radi-ale-zároveň-sa-nenávidime-a-chceme-aby-ten-druhý-umrel-v-spánku, takže by jej nerobilo problém ma zmlátiť do bezvedomia, ak by začal kričať, pretože som sa o niečo pokúšal.
Sakyu je kus otravnej ženskej, ale poznáme sa nejeden piatok, takže spolu ako-tak vychádzame. Aj keď ma niekedy dosť štve, už len kvôli tomu, že sa tvári, že ju nikdy nič nezaujíma a preto niekedy neviem, čo si myslí. Ale ona... vraví, že som čitateľný!
Ja, čitateľný!
,,Kanabe! Večera!" zakričala na mňa a ja som sa postavil. To, že ku mne chodí (alebo ja k nej, čo sa deje častejšie), nemusím si variť a ani míňať peniaze za donášku pizze alebo nejakého jedla.
Šiel som do kuchyne a Sakyu sa na mňa vážne pozrela.
,,Čo je?" opýtal som sa a ona si vzdychla.
,,Ak sa na tej chate budeš o niečo pokúšať, budeš mať problém s Jorom, a aj so mnou. Dúfam, že si si toho vedomý." povedala desivo a ja som kývol. Desivé…

I am with you... forever

17. ledna 2017 v 17:40 | Nami |  Yaoi, shonen-ai
Yay! Dlho tu nebol článok v tejto rubrike, že? Čo je divné, keďže yaoi a shounen-ai milujem...
To je jedno. Je to na pár KuroKenz anime Haikyuu, neviem, či sa tu nájde niekto z mojich SB, kto toto anime videl, ale ak hej, tak za kždý koment a názor (bez komentárov tipu že je to nechutné) budem rada
Betareaderka: Renča K.
Plus jej Tumblr: http://reblackk.tumblr.com/

*Kenma*
Tréning nám skončil a akurát som sa prezliekal, keď ku mne prišiel Kuroo.
,,Kenma," oslovil ma a ja som vedel, že sa niečo deje.
,,Deje sa niečo?" spýtal som sa na rovinu a on sa nervózne usmial.
,,Tréner chce, aby som s ním ešte dačo vybavil, takže choď domov bezo mňa, okej?"
,,Jasné," kývol som.
,,Kenma?" pootočil som hlavu. ,,Pôjdeš autobusom?" kývol som.
,,Nezahľaď sa veľmi do tých svojich hier, dobre?" usmial sa a ja som pretočil očami.
,,To sa nestane," zamumlal som, zobral si tašku a išiel k zastávke. Zívol som a zamrkal. Kuroo si zrovna dnes musel povedať, že si dáme kondičný tréning. Sám vie, že sa z týchto vecí rýchlo unavím. Autobus prišiel a ja som do neho nastúpil. Sadol som si vzadu na voľné miesto a do rúk som si zobral mobil kde som ešte stále nemal prejdených pár levelov.
Autobus zastal a ja som sa pozrel von oknom.
,,Huh? dostal som zo seba. ,,Tu to nepoznám," dostal som zo seba a rýchlo sa postavil.
,,Chlapče," oslovil ma autobusár. ,,Toto je posledná zastávka, vystúp." povedal a otvoril dvere.
,,Ale ja som zabudol vystúpiť a-"
,,Počkaj si na ďalší autobus," povedal a ja som bol nútený vystúpiť. Vzdychol som si a prišiel k rozpisom autobusov. Ako som si mohol myslieť, ďalší ide približne o hodinu.
,,Ale, ale... Stratil si sa? Máme ti pomôcť?" počul som za sebou oplzlý hlas a rýchlo sa otočil. Za mnou stáli traja muži a aj v prítmí, ktoré bolo vďaka pouličnej lampe, som mohol vidieť, ako sa uškŕňajú.
,,N-nie… Vďaka…" povedal som a o krok cúvol.
,,Toto nie je dobré, čo mám robiť?!"
Prudko som sa otočil a rozbehol sa, keď sa ma jeden z nich pokúšal dotknúť. Zahol som za roh a vybral mobil.
*Kuroo*
Doriešil som s trénerom pár záležitostí, ohľadom sústredenia s Karasuno, Fukurodani a Aoba Johsai. Prišlo jedno dievča s tým, že má zariadené aj ubytovanie a ja telocvičňu, ktorá je dosť veľká, aby sa tam mohli hrať dva zápasy. Nemal som prečo nesúhlasiť, len sme museli vybaviť, či sa všetkým dá prísť na určitý termín.
,,Počkajte, ešte zavolám Kenmovi," povedal som a vytiahol mobil, keď v tom mi pípla SMS od Kenmu. Otvoril som ju a začal ju čítať.
Kuro, neviem presne kde som, ale na poslednej zastávke môjho autobusu, naháňajú ma nejakí chlapi, prosím pomôž mi!
,,Kuroo-san?" opýtalo sa dievča.
,,J-ja ešte zavolám, ale teraz musím ísť!" zakričal som a rýchlo som vybehol von zo školy.
Ak sa mu niečo stane…
Ak ho nedokážem ochrániť
Nikdy si to neodpustím!
Rýchlo som bežal po ulici a snažil sa tam čo najrýchlejšie dostať. Bolo to len pár ulíc a inokedy by som to zabehol omnoho rýchlejšie, ale v tom momente, ako keby bolo všetko proti mne.
Znovu som počul pípnutie.
Kuro, som v nejakej uličke. Už ich počujem. Príď čo najrýchlejšie.
Rozbehol som sa ešte rýchlejšie a ignoroval to, ako veľmi mi hučalo v hlave.
*Kenma*
Odoslal so SMS a natlačil sa ku krabiciam, ktoré boli v uličke.
,,Kuro, prosím, príď." pomyslel som si a sklopil hlavu, pričom som sa snažil neplakať. Cítil som ruku a ramene a s radosťou sa otočil, že je to Kuroo.
,,Kuro-" zostal som stáť, ako obarený, keď som videl, že tam stojí jeden z tých chlapov. Rýchlo som sa postavil a začal cúvať.
Nie, nie, nie!
Cúvol som ešte o jeden krok a narazil do steny.
,,Sakra, slepá ulička!" pomyslel som si a dvaja z nich sa postavili vedľa mňa a tretí predo mňa.
,,Užijeme si, čo ty na to?" spýtal sa nehutne a jeho dvaja poskokovia ma chytili za ruky.
,,Nie… prosím nie…" zašepkal som a po tvári mi stiekla slza.
,,No tak, to vydržíš, si chlap, nie?" zasmial sa, vyhrnul mi tričko a silno ma uštipol do bradavky, na čo som vypískol. ,,Vydrž, zábava ešte ani nezačala." povedal a strhol zo mňa nohavice. Silno ma uškrabol na hrudi a na stehnách. Z každej rany stiekli malé prúdy krvi.
,,Nie, dosť… Prosím! Kuro… pomoc… prosím…" povedal som, keď aj zvyšný dvaja začali obchytkávať.
,,Hej!" ozval sa spred nás hlas a ja som sa tam pozrel. Slzy sa mi začali plniť slzami šťastia.
,,Kuro…"
,,Čo je, chceš dostať na hubu?!" napriahol sa na neho jeden z poskokov, no než stihol niečom spraviť, letel na opačnú stranu uličky. Tak to pokračovalo a aj s druhým poskokom až nakoniec dostal na zem aj tretieho. Zvyšný dvaja zdrhli, len ten posledný tam zostal ležať na zemi.
,,Ak sa ešte raz pokúsite ublíži Kenmovi," začal pri čom tomu tretiemu dupol na chrbát. ,,zabijem vás."
,,Kuro…" zašepkal som a Kuroo sa ku mne otočil. Kľakol si vedľa mňa a pohladil po tvári.
,,Si v poriadku?"
,,Ako tak," povedal som s roztraseným hlasom a Kuro mi navliekol späť tričko a nohavice. ,,Kuro," pevne som mu chytil tričko a on si ma pritiahol do objatia.
,,Šsss, neboj, som tu s tebou, okej?"
,,U-um," kývol som a on ma začal hladiť po chrbte.
*Kuroo*
Bol celý roztrasený a podľa toho, ako sa mu triasol hlas, chcel plakať. Zobral som si ho do náruče a on ma pevne objal okolo krku.
,,Nehovoril som ti, že sa nemáš zahľadieť do hry?" opýtal som sa a Kenma prikývol, no inak neodpovedal. ,,Mali by sme ísť do nemocnice…"
,,Nie!"
,,Huh?"
,,Nechcem, aby to niekto vedel. M-mohli by sme ísť k tebe? Vravel si, že rodičia nebudú doma, že?" kývol som a pevnejšie si ho k sebe pritisol.
Počkali sme na jeden autobus, ktorý nás doviedol pár metrov od môjho domu. Odomkol som vchodové dvere a spolu sme vošli dnu. Položil som Kenmu na moju posteľ a dal mu dole nohavice.
,,Čo-čo to robíš?" spýtal sa roztrasene.
,,Neboj, len chcem skontrolovať, či máš nejaké rany." objasnil som mu to a Kenma kývol. Kvôli tme, ktorá bola vonku, som takmer nič nevidel.
Dal som mu dole nohavice a prekvapene sa pozrel na jeho stehná, ktoré mal pokryté škrabancami.
,,Prepáč… prepáč, že som prišiel tak neskoro." zašepkal som a Kenma sa začal hrať mojimi vlasmi.
,,To je v poriadku, som rád, že si ma prišiel zachrániť." usmial sa na mňa, hoci mal v očiach slzy. Dal som mu dole tričko a na hrudi som si všimol taktiež škrabanca a trochu zakrvavenú bradavku.
,,Mal som ich zmlátiť viac!" zasyčal som a šiel som po dezinfekciu, obväzy, vatové tampóny a náplasti. ,,Teraz to trochu zabolí," upozornil som ho, keď som mu šiel rany pretrieť dezinfekciou. Dal som trochu dezinfekcie na vatový tampón a začal som sa rán zľahka dotýkať. Kenma sykol bolesťou, no vydržal to. Stehná som mu obviazal a rany na hrudi prelepil náplasťami. Dal som mu naspäť tričko a usmial sa na neho.
,,Tak hotovo." postavil som sa.
,,Mohol by som u tebe zostať?" spýtal sa neisto a ja som prikývol.
,,Samozrejme, ale daj vedieť svojim rodičom." povedal som a Kenma kývol. Zobral mobil a vyťukal SMS.
,,Fajn a je to," povedal a ja som si sadol vedľa neho.
,,Kuro… ďakujem…" usmial sa na mňa a po tvári mu stiekli slzy. ,,Ak by si neprišiel, neviem, čo by som bol robil. Stále ma zachraňuješ a pomáhaš a ja…" krátko zavzlykal a ja som si ho pritiahol do objatia.
,,Šššš, už je dobre. Len sa tým netráp a zabudni na to, dobre?"
,,Uhm."
Pustil som ho a povedal mu, že by sme sa mali ísť osprchovať. Kenma prikývol a ja som mu tie obväzy a náplasti mohol dať znovu dole, no nevadilo mu to. Ak ho nič nebudete bolieť, budem rád. Prichystal som mu futon a usmial sa na neho, keď vošiel do izby.
,,M-môžeš ísť…" povedal ticho a sadol si na moju posteľ. Rýchlo som sa osprchoval, šiel do izby, kde na mojej posteli ležal Kenma. Bol natlačený na stenu, celý sa triasol a… plakal.
Pribehol som k nemu a otočil ho ku mne.
,,Ken-" než som stačil dopovedať jeho meno, pevne ma objal. ,,ma?"
,,Môžem spať vedľa teba, prosím?" zaprosil a ja som ho objal okolo pása.
,,Samozrejme."
*Kenma*
Ľahol si so mnou do postele, zhasol lampu a prikryl ma perinou.
,,Už je lepšie?" opýtal sa ma a ja som spokojne prikývol.
,,Hej. Som rád, keď si tu so mnou." Kuro ma pobozkal na čelo a mne to v tej chvíli neprišlo divné… práve naopak… veľmi príjemné.
Počkať… Kuro mi o tomto cite už čo-to vravel. Hmm, ach už viem.
,,Kuro?"
,,Hm?"
,,Milujem ťa. Veľmi." chvíľu zostalo ticho, tak som sa trochu zľakol, či nie je naštvaný.
,,Kenma, myslíš to vážne?" opýtal sa a posadil sa.
,,Hej," Kuro sa zasmial sa a ja som nafúkol líca.
,,Povedal som niečo vtipné?"
,,Nie," naklonil sa ku mne a pobozkal ma.
,,Len som rád, že je to obojstranné."
,,Kuro," pevne som ho objal.
,,Zostaneš so mnou, však?"
,,Zostanem s tebou… navždy."

Umenie

10. ledna 2017 v 19:36 | Nami |  Poviedky
Okej, je tu ďalšia poviedka. V tejto poviedke pravepodobne nie sä žiadne chyby, pretože -tamtadadá- mám betareaderku! Yay!
Okej, teraz k príbehu, úprimne, tí, ktorí videli Naruta si môžu myslieť, že je to vlastne Naruto au, kde je Sasori v normálnom svete, no... ja som sa ním len inšpirovala a (nevedela som vymyslieť meno) myslím si, že bábky sú fascinujúce a desivé zároveň, preto som to dala do takéhoto príbehu.
Okej, ožívajte poviedky!
(Úžasná) Betareaderka: Renča K.
(obrázok ukradnutý z: http://orig11.deviantart.net)
,,To je úžasné, Sasori!" povedala moja učiteľka výchovy umenia a pritom ukázala na bábku, ktorú som vytvoril.
,,He? Naozaj?" pozrel som na bábku, ktorá vyzerala ako človek, ale mala krídla vrany.
,,Naozaj! Máš talent, Sasori." povedala a aj som párkrát zamrkal.
,,Talent?" šepol som a usmial sa. Vyzeralo to celkom dobre, až na pár múch, ale to neskôr vylepším.
,,Um, pani učiteľka? Môžem to zobrať domov a dokončiť to?"
,,Samozrejme!"
Usmial som sa, zobral ju do ruky a párkrát si ju prehliadol. Malým pilníkom na drevo som obrúsil nerovné časti a jemne do toho fúkol, aby som z toho dostal piliny. Škola skončila a ja som išiel aj s bábkou v ruke domov.
,,Som doma..." zašepkal som a vošiel do domu.
,,Vitaj doma." povedal chladne otec a pozrel sa na bábku v mojej ruke.
,,Čo to je?" ukázal na ňu.
,,Mali sme dnes... Výchovu umenia, a vytvárali sme bábky..." hovoril som ticho. Môj otec neznášal umenie a všetko s ním spojené. Keď som ako malý doniesol niečo zo školy, ako napríklad výkres alebo sošku, okamžite ju spálil.
,,Prečo ti doniesol ten odpad do nášho domu?"
,,M-mali sme to dokončiť, tak som to doniesol, aby som to dokončil." povedal som a on si odfrkol. ,,Mohol by som použiť tvoje náradie?"
Môj otec mal vyštudovanú technickú univerzitu, ale aj tak pracoval ako stolár, no sem-tam pracoval so všetkým, čo bolo z dreva.
,,Hlavne mi ich nepoškoď." povedal a odišiel do kuchyne.
,,Jasné," povedal som smutne.
Otec o mňa už od mala nejavil záujem, pretože som sa nesprával podľa jeho predstáv, nešiel som na školu, kde chcel, aby som šiel… som len osoba, ktorá mu zbytočne zaberá miesto v byte.
A moja mama...
Potom, čo mi zomrel starší brat, ktorý bol podľa ideálov otca aj matky... moja mama sa zrútila. Stále mi vraví, že som len nevďačný syn, ktorý si zaslúži zomrieť.
Úprimne ma to netrápilo a vo svojom živote som mal jedinú záľubu. Vytváranie svojho vlastného umenia, bábok. Bábky o veľkosti malého pohára, až po bábky veľké ako osoba.
Sadol som si za stôl v otcovej dielni, ktorá sa nachádzala pri garáži a začal dokončovať bábku. Dal som jej ešte aj čierne vlasy z parochne, ktorá sa u nás nabrala, ktovie skadiaľ. Krídla som vyfarbil čiernou akrilovou farbou a dokončil jej kĺby, aby sa mohla voľne pohybovať. Dal som jej na končatiny nitky a usmial sa.
,,Perfektné." položil som ju na stôl a prišiel ku krabici, skadiaľ som vytiahol dve veľké bábky a usmial sa na ne.
Moja dokonalá rodina sa skladala zo mňa, mamy bábky a otca bábky. Obkrútil som si nitky okolo prstov a nechal bábky, aby sa pohybovali po miestnosti.
Bábky boli navrhnuté tak, že som nemusel stáť nad nimi, aby sa normálne pohybovali, takže mohli byť pri mne, dotknúť sa ma, pozrieť sa na mňa... a ja som mohol byť šťastný.
,,Ako si sa mal, Sasori?" opýtal som sa o trochu vyšším hlasom.
,,Dobre a ty, mami?" dobre som vedel, že to so mnou začína byť zlé, uvedomoval som si to, ale... čo bolo zlé na tom predstierať, že som šťastný?
,,Sasori, si šťastný?" tentokrát som vravel za bábku otca.
,,Úprimne neviem. Keď som tu dole s vami, tak áno. Keď som vonku... Chcem, aby mi zmizli z očí..."
,,Kto?" opäť som sa spýtal sám seba.
,,Moji rodičia..." odpovedal som proste a keď som počul kroky, dal som bábky späť do krabice a vyšiel druhým vchodom, spolu s krabicou na rukách. Išiel som do svojej izby, kde bol moja mama, ktorá mi prehrabovala veci.
,,Mami?" položil krabicu na zem a pozrel sa na ňu.
,,Ty si ho zabil, že?!" vykríkla mama a hodila po mne pohár s vodou, ktorý som mal na stole. ,,Viem, že si to spravil! A ja... ja nájdem dôkaz, vďaka ktorému ťa zavrú! A tam zomrieš! Alebo vieš čo?! Zomri rovno tu!" zakričala a začala sa smiať.
,,Ty tiež," prišiel som k nej a rýchlo som jej okolo nôh, vrátane prstov, rúk a sánky obviazal nitky.
,,Čo to robíš?" opýtala sa priškrtene a ja som jej zavrel ústa.
,,Buď ticho... Už ma to unavuje." zavrel som dvere a pohol som jedným prstom, na ktorom som mal nitku. Pohla rukou a zobrala do nej črepinu z rozbitého poháru, pričom sa jej trochu zaryl do kože. Vďaka tomu, že som jej zviazal aj sánku, nemohla rozprávať, ani kričať bolesťou.
Pohol som jej rukou tak, aby si črep vtlačila do brucha. A hlbšie. A hlbšie. A hlbšie.
Po tvárach tiekli slzy, ale aj som jej nedovolil kričať. Pohol som ňou, otvoril dvere a nechal som ju vyjsť z mojej izby.
,,Neboj sa. Nenechám ťa zomrieť samú." zašepkal som a nechal som ju opretú o stenu. Prišiel som k otcovi, ktoré bol trochu opitý, vďaka vodke, ktorú mal pred sebou a previazal ho nitkami.
,,Čo to robíš?!" postavil sa a ja som mal čo robiť, aby som ho udržal. Zobral som do ruky fľašu s vodkou a trafil ho do hlavy. Spadol na zem a ja som si vzdychol.
,,Mami," kľakol som si k nej a ona sa na mňa so strachom pozerala. ,,Kde máš morfium?" opýtal som sa jej s úsmevom. Predtým, než sa zrútila pracovala ako sestrička a morfium si niekedy doniesla domov, aj keď som netušil prečo. Uvoľnil som jej sánku a ona nahlas prehltla.
,,V lekárničke." zašepkala a ja som ju pohladil po hlave.
,,Vďaka." prišiel som k lekárničke, otvoril ju, vybral morfium a obom im ho vpichol. ,,Dokonalé."
Mamu aj otca som priviazal na veľký stôl a išiel som si po drevo, chemikálie a nože.
,,Nie je to skalpel, ale bude to musieť stačiť," povzdychol som si a zaryl som do otca nožom. ,,Takže, ak umiestnim tie nitky tu," nitky som začal násilím dávať do jeho svalov. ,,mohol by som ním voľne hýbať. Ah! Skoro by som zabudol na kosť." obkrútil som ju okolo kosti a potom cez kĺb. ,,Dúfam, že som nepoškodil chrupavku." zamumlal som a pohol prstami, vďaka čomu sa veľmi ochotne pohla aj ruka. ,,Perfektné."
Takto som pokračoval u celého tela, aj u jedného, aj u druhého rodiča.
,,Nevyzeráte presne ako bábky..." povedal som sklamane, ale potom sa usmial. ,,Takže si vás trošku upravím."
Začal som drevu opracovávať tak, aby presne sedelo na ich telá a pritom som sa nemohol prestať usmievať.
Prikladal som časti dreva na ich telá, kým oni sa na mňa nenávistne pozerali. ,,Ale, ale? Čo sú to za pohľady? Budete časti môjho umenia, mali by ste byť šťastní." nitky som dostal aj cez drevo a telo sa stále ochotne hýbalo, podľa toho, ako som chcel ja.
Obidve bábky som dokončil a usmial sa na ne. Pohol som nimi k sebe a nechal som, aby sa ma mama dotkla.
,,Je to taký skvelý pocit, keď viem, že si to ty, mami." zasmial som sa. ,,Ale aj tak budem musieť spraviť nejaké úpravy... hlavne tie oči. Matka by sa mala na svoje dieťa dívať s pochopením, láskou a podporou. A od otca by som chcel tiež podporu... takže," do ruky som zobral lyžicu. ,,Dúfam, že to pôjde." zabodol som okraj lyžice do okraju oka, zaryl hlbšie a oko rýchlym pohybom ho vybral. Tak som pokračoval aj s druhým okom a obomi otcovými očami.
Po drevených tvárach im stekala krv a počul som tlmené výkriky. Do voľného priestoru, ktorý zostal po oku, som vložil drevené podobizne očí.
,,Perfektné." obe bábky som vložil do veľkého ruksaku a vyšiel z domu.

Telefonát

3. ledna 2017 v 19:29 | Nami |  Poviedky
Fajn ľudia, až do apríla budem málo aktívna, kvôli učeniu sa na príjmačky (Yuki, ty nevieš, čo znamená učiť sa, že?). Rada by som bola aktívna čo najviac, ale... rodičia mi nedajú pokoj s učením sa. A hlavne kvôli matike, z ktorej som tupá až to bolí mňa samä (dnes som riešili štyri priklídy skoro hodinu) zatiaľ čo slovina mi ide naozaj super (mala som vyriešených viac než tridsať úloh ani nie za polhodinu).
A teraz k poviedke. Je pmerne smutná, ale mala som chuť napísať niečo depresívne, smutné a na druhú stranu... vlastne, žiadne druhá strana nie je.
Užívajte poviedku!
Pomaly som prechádzala po ulici s mobilom v ruke a premýšľala som, či jej mám zavolať. Sadla som si nakraj múru a konečne sa odhodlala.
,,H-haló?" ozvalo sa unavene a ja som nahlas prehltla.
,,Ahoj, Jane. Viem, je neskoro, nemusíš mi to vravieť, ale potrebovala som sa s tebou porozprávať." začala som a zaklonila som hlavu.
,,Čo sa deje, Ruby?" keď vyslovila moje meno, musela som sa usmiať. Aj keď bola unavená a značne mrzutá, že so ju asi zobudila, počula som tú starosť v hlase.
,,Musím ti niečo povedať." povedala som. ,,Vďaka tebe som na tomto svete vydržala už naozaj veľa."
,,Aj ja vďaka tebe," už som počula, že bola značne zobudená.
,,A vďaka tebe som aj pochopila lásku. Nikto pri mne nestál dlhšie. Ani rodina nie, ale to nevadí. Ty si mi stačila. Pretože... keď si bola tu," postavila som sa na múr. ,,bola som šťastná."
,,Aj ja. Ale nemohla si mi to povedať, čo ja viem, zajtra? Vieš, že ťa vypočujem kedykoľvek, ale je pol tretej." povedala, ale starosť sa jej z hlasu nevytratila.
,,Chcela by som, ale…" po tvári mi stiekla slza. ,,zajtra by som ti to už nemohla povedať."
,,Prečo…?"
,,Hej, Jane, vieš, ako sme si stále hovorili: Mám ťa rada? A u mňa sa za chvíľu stalo to, Mám ťa rada na Milujem ťa. Milujem ťa, ako kamarátku. Milujem ťa tak, ako by som mala milovať svoju rodinu. Ty jediná si ma vypočula, keď mi bolo najhoršie, keď som plakala, keď som bola nahnevaná, ale teraz…" po tvári mi stieklo viac sĺz. ,,už to nevydržím."
,,H-hej… čo tým myslíš!?" už som počula paniku v jej hlase. Ako dobre som ju spoznala...
,,Povedz, miluješ ma? Ako svoju rodinu?" pozrel som sa na svoju nohy, ktoré boli blízko okraja.
,,Samozrejme! Takže sa neopováž spraviť nič hlúpe! Počuješ ma, Ruby!?" v jej hlase bol strach. Strach o mňa. Ach, ako krásne to znie, Niekto sa o mňa strachuje. ,,Kde si!? Idem za tebou!"
,,Som na tom moste. Pamätáš sa, tam kde sme sa prvýkrát stretli. Tam som vtedy plakal, pretože na mňa boli ostatné deti boli zlé," zasmiala som sa, ale následne sa mi z úst vydral vzlyk. ,,A ty si mi povedala, že ma ochrániš, a aj si to dodržala. Si úžasná, Jane…" šepkala som nežne.
,,Dodržím to aj tentoraz! Nenechám ťa skočiť!" kričala do mobilu a ja som sa usmiala.
,,Chcem zachrániť niekoho, kto je už dávno odsúdený na zánik. Vždy si sa snažila o nemožné."
,,Nehovor debiliny! Nie si odsúdená! Si živá! A aj budeš žiť!" kričala vystrašene.
,,Naozaj?" pozrel som sa na oblohu posiatu miliónmi hviezd. ,,Prekrásna obloha. Jane, padla hviezda. Čo by si si priala?" cítila som sa ako v tranze.
,,Aby si neskákala, samozrejme!" bolo mi jasné, že začala plakať.
,,Prosím, neplač. Inak budem smutná, a to nechceš, že?" zasmiala som sa. ,,Vieš, nenávidela som svoje meno, pretože mi ho dal otec, ktorého som z duše nenávidela a premýšľala som, že si po osemnástke nechám len svoje druhé meno. Valeria. Lenže, čím viac si vravel moje meno, tým viac som ho mala rada."
,,Ruby…" zašepkala a ja som mohla počuť, že beží.
,,Presne. Pretože, keď si to vravela ty, cítila som sa byť milovaná. Cítila som, že patrím do tohto sveta, ale..." zavzlykala som. ,,nepatrím sem. Prirobila som ti veľa starostí, príliš veľa. Preto..." zaklonila som sa dopredu. ,,zmiznem. Zbohom, Jane."
,,Ruby!" počula som jej vystrašený hlas. ,,Milujem ťa, nechoď! Prosím!" telo sa mi uvoľnilo a ja som padala dole, pričom som rozmýšľala, či je to dobrý nápad.

Šťastný nový rok

2. ledna 2017 v 12:02 | Nami a Yuki
Viem, už je druhého a ja len teraz píšeme Šťastný Nový rok, ale chápte má. Je tu Yuki a mala som viac starostí.
Takže: Veľa šťastia do Nového roku, nech nie je taký blbý ako bol 2016, nech sa vám darí, v škole alebo v práci a nech ste zdraví
Veď viete, také klišé veci.
Okay, majte sa